Prof. Tadeusz Zasępa: VÝZNAM MAJÚ LEN VIERA A DOBRO

RUŽOMBEROK (Michal Domenik, foto rkhlas) - Šesť rokov bol rektorom Katolíckej univerzity v Ružomberku. Uznávanému profesorovi, nominantovi Nobelovej ceny za mier (2001), pedagógovi, publicistovi a katolíckemu kňazovi Tadeuszovi Zasępovi udelilo mesto Ružomberok po schválení zastupiteľstvom uplynulý týždeň čestné občianstvo. A práve týmto faktom sme začali náš rozhovor s jubilantom, ktorý čoskoro oslávi 70 rokov... Čo pre vás znamená získané ocenenie Čestný občan mesta Ružomberok? „Mnohokrát sa ma ľudia pýtajú na rôzne ocenenia, ktoré dostávam. No je práve vtedy život hodnotný, cenný a plný? Isto nemôžete povedať len vtedy, keď získate ocenenia a vyznamenania. Život má svoju cenu, keď človek pomohol druhým rôznymi spôsobmi. Život je služba. Ak človek čaká na odmenu, už ju zobral. Treba slúžiť a to prináša radosť. Viete, funkcie, tituly a ocenenia sú dnes tu a zajtra nemusia byť. Ich najhlavnejšou podstatou by mala byť služba iným. Každú svoju úlohu takto vnímam a keď príde ocenenie za službu, samozrejme, teší ma, najmä ak prichádza od ľudí, ktorí ju vnímajú ako potrebnú. Vždy bude v mojom zornom uhle človek, jeho radosti a starosti. Takto som sa usiloval vždy konať, nielen v Ružomberku, ale všade, kde ma Boh poslal.“
A čo nám poviete na margo získaného ocenenia?
„Môžem však povedať, že za ocenenie čestným občianstvom mesta Ružomberok som veľmi vďačný a potešilo ma. Ďakujem primátorovi mesta, môjmu priateľovi Igorovi Čomborovi, ale aj všetkým poslancom mestského zastupiteľstva. Ocenenie čestným občianstvom je najvyššie ocenenie, ktoré môže človek v Ružomberku dostať a znamená to pre mňa naozaj veľa. V dôvodoch udelenia sa píše, že je to za významné zásluhy pri rozvoji a zveľaďovaní Katolíckej univerzity v Ružomberku a Mesta Ružomberok, šírenie ich dobrého mena a za vynikajúce tvorivé výkony v oblasti masmediálnej komunikácie. Niekto si teda všimol našu prácu, ďakuje za ňu, čo nie je samozrejmé.“
Z vašich slov vyplýva, že si čestné občianstvo vážite. Prečo?
„Z jedného obrovského dôvodu. Ako som už viackrát povedal, napriek tomu, že som Poliak a moje rodinné, ale aj pracovné zázemie, bolo mnoho rokov, samozrejme, v Poľskej republike, rozhodol som sa, že v Ružomberku ostanem do konca svojho života, ba aj po ňom. Chcem tu byť pochovaný, na ružomberskom cintoríne. Toto mesto mi prirástlo k srdcu a už sa s ním nerozlúčim. Sú zároveň tu tri miesta, ktoré som na Liptove navštevoval najčastejšie, a to obce Švošov, kde pôsobil ako správca farnosti môj prorektor, prof. Olekšák, Lúčky, kde každé leto trávim minimálne dva mesiace v kúpeľoch a odpočívam a tiež, kde je farárom môj drahý priateľ Peter Kvasňák a samozrejme, Ružomberok. Dostalo sa mi cti, že som čestným občanom všetkých troch. Som za to veľmi vďačný.“
Narodili ste sa v Poľsku. Najprv ste žili v Radziechowiciach, potom v Czestochowej, dlhodobo ste pôsobili v Lubline. Potom ste zamierili na Slovensko, do Ružomberka. Aké miesto majú tieto lokality vo vašom živote?
„Ja milujem Slovensko a Slovákov. Za odpoveďou na otázku prečo, sa však musíme vrátiť do minulosti. Bolo to asi v roku 1995, keď univerzitu v Lubline navštívili biskupi František Tondra, Eduard Kojnok a Alojz Tkáč s prosbou o pomoc v oblasti kultúry a médií. Udivilo ma, že samotní biskupi doslova nástojčivo prosia o pomoc pre svoju krajinu. A tak som sa u rektora prihovoril za Slovensko i ja a následne som bol poverený vedením tejto „misie“. Raz do mesiaca sme v skupinke piatich profesorov Lublinskej univerzity viedli prednáškové kurzy na Spiši. Neskôr prišlo pozvanie do Trnavy organizovať postgraduálne štúdium žurnalistiky a následne som pomáhal novovznikajúcej Katolíckej univerzite v Ružomberku. Boli to krásne časy spolupráce s veľkými ľuďmi, napríklad s Imrichom Vaškom alebo s mojím žiakom, profesorom Petrom Olekšákom. Tak sa začal môj príbeh so Slovenskom, ktoré vnímam ako veľmi zbožný a šľachetný národ.“
Prijali ste slovenské občianstvo...
„Áno. K tejto myšlienke som sa dopracoval v období, keď som mal z iniciatívy Katolíckej univerzity prijať slovenské občianstvo. Bolo to potrebné, aby som v rôznych komisiách nefiguroval ako cudzinec. Prijať občianstvo je však veľká vec. Nemožno ho len tak strčiť do vrecka a hrdiť sa – som slovenský občan. Chcel som sa teda na tento krok zodpovedne pripraviť, a tak som podrobne študoval všetko o slovenskom národe, jeho dejinách, filozofi i a duchovnej podstate. Mnoho som čítal a pýtal sa. Nenašiel som však ani jediný moment, kde by Slováci ako národ hromadne niekomu páchali krivdu. Odvolávať sa na obdobie Druhej svetovej vojny nie je správne – tam treba všetky výčitky adresovať Berlínu a Moskve. Slováci však neurobili nikomu žiadnu sebou organizovanú krivdu. Nemajú na rukách cudziu krv.“
Vidno, že si Slovákov vážite...
„Je to tak. Tiež som si všimol hlbokú spiritualitu Slovákov, ktorá vychádza priamo zo srdca. Je krásne, že Slováci majú takú veľkú potrebu úcty k Božej Matke. Slováci teda vieru cítia. Ich viera nie je čisto intelektuálna – napokon viera ani nemôže existovať bez srdca. Slováci nešpekulujú – čo, ako, prečo… Kľaknú si na kolená a modlia sa. To vidím, keď sa dívam na Slovákov pri modlitbe – v kostoloch či počas pútí. Slováci sú veľmi šľachetný národ. Nemám s nimi nijakú zlú skúsenosť, okrem malého okruhu ľudí… Takíto ľudia sa však nájdu všade a je ich tak málo, že v porovnaní s národom netvoria ani bodku nad písmenom „i“. Slovensko je pre mňa všetkým.“
Prečo?
„Len postupne som zisťoval, čo je to slovenská spiritualita. Keď som pôsobil v Trnave, mal som okolo seba veľmi dobrú skupinu kňazov, rehoľných sestier i laikov. Keď sme po dvoch rokoch končili štúdium, vedel som, že sú to výnimoční ľudia. Uplatnili sa na ministerstve školstva či v rôznych médiách a organizáciách, napríklad predseda správnej rady ÚPN Ondrej Krajňák, či gréckokatolícki kňazi Ľubomír Petrík a Michal Hospodár, či riaditeľ rádia Lumen Juraj Spuchľák. Nechápal som, odkiaľ berú toľko duchovnej sily. Pýtal som sa ich, či majú nejakú pieseň, poéziu alebo osobnosť, ktorá ich inšpiruje. V skupine nastal šum. Potom sa postavili a zborovo zaspievali pieseň „Slovensko moje, otčina moja...“ Vtedy som ešte nerozumel slovám tejto piesne, ale oduševnenie študentov ma zaujalo až tak, že som si vypýtal jej text. V Lubline som si ho sám pre seba preložil a rozjímal nad jeho významom. To všetko ma ako Poliaka veľmi oslovilo. Slovenské občianstvo som napokon prijal, to však neznamená, že by som zabudol na Poľsko. Ak totiž nemilujete svoju vlasť, nikdy nebudete schopný milovať ani inú krajinu.“
Prekonali ste, resp. stále prekonávate zdravotné problémy, rehabilitujete, oddychujete... Máte ešte nejaké konkrétne plány, napr. v pracovnej oblasti? Aké ciele sú ešte pred vami, čo by ste chceli ešte dosiahnuť?
„Poznáte ten vtip o Bohu a našich plánoch? Nebol by som si pomyslel pre dvomi rokmi, že prekonám ešte štyri ťažké operácie srdca a budem sa dnes s vami zhovárať. Radšej vám rozpoviem dva príbehy, ktoré ukazujú, že bez Božieho požehnania sú márne akékoľvek naše plány. V roku 1979 som bol spolu s rektorom Katolíckej univerzity v Lubline na služobnej ceste v USA a Kanade. No stalo sa, že pán rektor zabudol svoju letenku v Chicagu v knižnici Kongresu Poliakov. O tom sme, samozrejme, dovtedy nevedeli a náš odlet bol naplánovaný na 13.00 hodinu. Pre letenku sme sa museli vrátiť a náš let sme zmeškali. Rozhodli sme sa počkať v hoteli do nasledujúceho dňa. Popoludní priniesla televízia správu, že lietadlo DC 10, s ktorým sme mali letieť do San Francisca, ale kvôli zabudnutej letenke sme ho zmeškali, malo nehodu. Vyše 270 pasažierov spolu s posádkou lietadla v ňom zhorelo. My sme sa zachránili. Dodnes to vnímam ako veľký Boží zázrak. Niekto by si mohol pomyslieť, že je to egoizmus nazdávať sa, že práve my sme sa museli zachrániť a toľko ľudí zahynúť, no človek len veľmi ťažko dokáže interpretovať Božie cesty. Možno to v kráľovstve nebeskom uvidíme razom jasnejšie...“
A ďalší príklad?
„Pred dvadsiatimi rokmi som sa podrobil ťažkej operácii srdca, štyri bypassy a iné úpravy na srdci. Viem naisto, že som prežil klinickú smrť. Neviem si to vysvetliť, ale v určitom momente som cítil, že zomieram. Že to som ja – nie Tadeusz Zasępa, ale „ja“. Pochopil som, čo je to duša: je to element, ktorý dáva identitu človeku. Nepotrebujem diskusie, čítal som o duši, teraz to už viem. Telo bolo na stole, mozog nepracoval – pracuje tak, ako môže, v anastéze – a ja viem jasne, že to som ja a že zomieram. Cítil som dve slová: viera a dobro. S akceptáciou tých dvoch slov či zvukov zapadol som do bielej hmly. Takej bielej, že v živote som nič také biele nevidel. S pokojom, bez strachu, idem. Zomieram. A utopil som sa v tej hmle a zomrel som. Potom som sa nemohol zobudiť 36 hodín, to bolo strašne dlho, lekári ma chceli odpojiť od všetkých prístrojov. Vďakabohu, že som tam mal veľmi dobrých priateľov, bola tam aj moja neter, ktorá v tom čase študovala v Kolíne muzikológiu. A oni všetci žobrali od lekárov čas: ešte päť minút, ešte desať minút... Vyžobrali mi 36 hodín (smiech). Začal som sa budiť. Cítil som zvuk, šum, a moja prvá reakcia bola: „Bože, ja som zomrel. Kde to som?“ Uvedomil som si, že mám nohy, prsty, že chcem pohybovať prstami, chcel som dať znamenie tomu šumu, že ja žijem, že som, ale nemal som silu, nemohol som pohnúť prstami. Chcel som pohnúť aspoň jedným prstom, no nedalo sa. Uvedomil som si potom, že mám oči. Vedel som, že ich musím otvoriť. Keď som otvoril oči s veľkou námahou, pozrel som, že okolo mňa sú ľudia, ale nemohol som ich poznať, mali zelený odev, nevedel som, kde som... A lekár, prof. Hueger, pribehol ku mne a začal masírovať ruky a pýtal sa ma intenzívne na meno. Hovorím, Tadeusz Zasepa. Pýta sa ma: Koľko rokov máte? Kričal. Ale mne sa chcelo spať, no nedal sa. Povedal som mu, že mám 50 rokov a pýtam sa ho: „Prečo kričíte a prečo hovoríte po nemecky?“ On sa ma však spýtal: „Kto som?“ A potom som si uvedomil, že je to pán profesor a že bola operácia. Cítim, že Boh mi dal čas dokončiť, čo ma ešte čaká. A po posledných udalostiach to viem stopercentne. Chcem byť ľuďom nablízku, pomáhať, odovzdávať skúsenosti, vedomosti, ďalej písať a publikovať. Ale aj prednášať, keď sa trošku viacej zotavím. Neustále hľadám možnosti, ako pomôcť mladým, študentom. Mám niekoľko nápadov a niektoré projekty sú už na stole, momentálne ale hľadám možnosti ich financovania. Keď bude vhodná príležitosť, predstavím ich.“
Presuňme sa znovu do nášho mesta. Ako spätne hodnotíte šesťročné pôsobenie v pozícii rektora Katolíckej univerzity v Ružomberku? Čo z tohto obdobia vám zostalo a zostane v pamäti a v srdci?
„Boli to požehnané roky. Ostali priateľstvá, vzťahy. Spoznal som množstvo úprimných a láskavých ľudí, zapálených pre univerzitu. Aj teraz mnohí napíšu, zavolajú, prídu na návštevu. Čo by ma malo tešiť viacej? Vidím úspešných absolventov, ktorí sa za univerzitu nehanbia, vidím mnohých pedagógov, ktorí tvrdo pracujú na tom, aby bola Katolícka univerzita kvalitná... Všetko ostatné sú malichernosti, ľudská ješitnosť, možno závisť, neprajnosť, ale na to sa netreba sústrediť, oberá nás to o čas a energiu. Čo všetko sa na Katolíckej univerzite podarilo, nech zhodnotia iní. No myslím, že sa nám podarilo budovať silnú a rešpektovanú univerzitu. O mnohých projektoch, ktoré sa podarili, sa mohli napokon dozvedieť z novín aj vaši čitatelia. Bolo toho naozaj nemálo: podarilo sa nám potvrdiť status univerzity, ale každoročne dosahovať aj dobré umiestnenia u nezávislých hodnotiteľov, napr. v ARRA, fakulta zdravotníctva dostala novú budovu, Vojenská nemocnica sa stala fakultnou, vybudovali sme mediálne centrum na FF KU, rekonštruovali sa budovy, kupovala technika, vytváralo nové a moderné zázemie pre študentov, pedagógov a zamestnancov. Toto som videl aj vo svete, keď majú ľudia, čo k práci potrebujú, sú motivovaní, radi chodia do práce, radi sa tam vracajú.“
Samostatnou kapitolou je určite Univerzitná knižnica, ktorá bola vybudovaná vďaka úsiliu vás a vašich najbližších spolupracovníkov...
„Áno, napokon sme novú Univerzitnú knižnicu KU postavili a otvorili. Jej význam a hodnotu ocení len čas. Možno niektorým stačili dovtedajšie priestory, na knižnicu prebudované internátne izby na prvom poschodí ŠD Mladá generácia. Univerzita bez knižnice by nebola univerzitou, musí mať akademické srdce – zdroj vedomostí, informácií, stretávania sa, štúdia... S takýmto zámerom sme knižnicu plánovali a budovali. Veľká vďaka patrí môjmu prvému prorektorovi prof. Olekšákovi, ktorý bol mozgom výstavby knižnice a ďalším ľuďom, ktorí sa v projekte angažovali. Len Boh vie, koľko času a energie tomu venovali... Dnes je to krásne dielo, ktoré, dúfam, nebude len nechceným dieťaťom, bola by škoda, keby sa knižnica stala obeťou sporou či pomsty. Nech slúži, nech do nej študenti a pedagógovia radi chodia, nech je v nej živo, tvorilo...“
Zmeňme tému. Okrem mnohého dobrého, pekného a podnetného ste už v Ružomberku zažili aj viacero neprajníkov, ľudí, ktorí vám škodili a podrážali vás. Máte nejaký recept na to, ako sa vyrovnať so závisťou a negativizmom u ľudí, ktorí nás obklopujú?
„Keď sa na to pozerám spätne, možno nie univerzita, ale niektorí ľudia v nej, neboli na všetko dobré, čo sme plánovali, pripravení. Nepochopili to, nediskutovali, intrigovali, hrali zákulisné hry, ktoré sú mi nepríjemné. Slovko subsidiarita sa zdegenerovalo na zásadu – dajte peniaze a o viac sa nestarajte. Ako sa nemám starať, keď viem, že sa dejú zlé veci? Ak by sme my mlčali, kričali by kamene. Ale ani na neprajníkov sa nehnevám, nemôžem. Mne vždy išlo a ide o dobro študentov, pedagógov, univerzity. Nemám sa prečo ospravedlňovať, ani rozmýšľať, či by som konal inak, opatrnejšie, v rukavičkách... Platí zásada, že zvlášť Katolícka univerzita by sa mala bez výhrad venovať veciam pravdy, ale aj Pravdy s veľkým „P“, Bohu. Toto je nad všetkým. Sloboda rozmýšľania, konania je veľký dar. V momente, keď začneme popierať pravdu a konať proti nej, smerujeme do otroctva. Ak nás zväzujú pri našich zámeroch postranné úmysly či peniaze, nedopadne to dobre. Ako sa vyrovnať so závisťou a negativizmom? Láskou. Nevšímať si ich. A odpúšťať – Kristus hovorí nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem. Aj keď možno niekedy ani to nestačí... Keď som odchádzal pomáhať na Slovensko, dlhoročný rektor v Lubline, prof. Mieczysław Albert Krąpiec mi povedal, aby som nečakal za svoju službu vďaku od jednotlivcov. „Odchádzaš slúžiť národu a ten nikdy nesklame,“ hovoril. Mal pravdu. Slovenský národ ma nikdy nesklamal, miluje, je verný a nekonečne vďačný.“
Čo by ste na záver chceli odkázať čitateľom Ružomberského hlasu?
Roky sa usilujem riadiť jedným múdrym výrokom: „Múdrosť pred aktivitou, veľkodušnosť pred prospechárstvom, dôsledné načúvanie pred rozprávaním“. Predsa nie každý z nás musí byť umelcom, lekárom, inžinierom, nie každý musí byť napríklad profesorom alebo kňazom... Ale každý musí byť človekom! Na to by sme nemali zabúdať... Blahoslavená sr. Zdenka Schelingová, ktorú mám v obrovskej úcte, zdôrazňovala: „Keď sa s niekým stretnem, každý musí cítiť: Boh je tu!” Nebojte sa teda byť svedkami Toho, ktorý dáva našim životom zmysel. Pamätajte, že duša je veľký Boží dar, veľký poklad, že vlastne človekom je človekom, osobou. Je to poklad, za ktorý dal Ježiš život: za celého človeka, ale bez duše by človek nebol tým, kým je. V poslednom momente, keď človek odchádza, nemá žiadny význam naša funkcia, šaty, ktoré sme nosili na sebe. Jediný význam majú viera a dobro. Viera, ktorá sa po kontakte s Pánom Bohom stane vedou, poznaním. Len to sa počíta. Všetko, čo robíme, nech má spojenie s večnosťou. Všetko. Iné spojenia nie sú. Pozeranie k večnosti nech je spôsobom nášho života.“