Príroda okolia Ružomberka: Prečo je Suchá dolina suchá

LIPTOVSKÉ REVÚCE (Jozef Borčin, foto Branislav Turčina) - Zelená značka s červenou cykloznačkou nás zo stredu Vyšnej Revúcej privedie do vyústenia 10 km dlhej Suchej doliny. Budeme hľadať dôvod názvu doliny. Kráčame pevnou cestou popri rodinných domoch. Sprevádza nás vyregulovaný potok. Za posledným domom sa dolina na chvíľu mierne zúži, o chvíľu sa otvorí a kráčame dlhou lúčnou nivou. Na jej konci je zďaleka viditeľný nádherný vysoký javor. Počujeme monotónny šum nikam sa nenáhliaceho potoka. Dlho ho nevidíme, lebo jeho breh je porastený nízkymi vŕbami. Cesta sa priblíži k potoku a nás upútajú dve protipovodňové hate. V lete je v potoku málo vody, jeho koryto je plné okrúhliakov. Stále nemáme pocit, že sme objavili dôvod názvu doliny.
Brehy potoka sú porastené typickou brehovou kvetenou. Prevládajú lopúchy a rôzne bodliaky. Prichádzame k vysokému javoru. Za ním je rázcestie s horárňou Pod Tisovým. Neďaleko nej je nádherná veľká lúka s kurióznym názvom Hajabačka. Povesť hovorí, že sa tu kedysi dávno stretli v bitke dve vojská. Vojaci sú vraj pochovaní na lúke vo dvoch „hrboch“.
K odpočinku a opekaniu nás pozýva veľký altánok na okraji Hajabačky. Od horárne odbočíme po červenej cykloznačke do bočnej dolinky. Kráčame po pevnej ceste so spätnými pohľadmi na horáreň. Na zákrute ju opustíme a vstúpime do úzkej dolinky s potokom. Má zvláštny názov „Zadky“. Dolinka je čoraz tmavšia a užšia. Upúta nás viacero druhov papradí, ak budeme pozorne sledovať okolie, možno uvidíme salamandru.
Chodník sa postupne stráca a kráčame po kamenistom koryte s perejami. Stúpanie je mierne, ale treba sa vyhýbať mokrým skalám. O chvíľu je pred nami asi štvormetrový vodopád padajúci z dolomitových skál. Jeho veľkosť kolíše podľa stavu vody. Najväčší je na jar po topení snehu. Vrátime sa k horárni. Od nej sa dolina mierne zúži, ale stále je slnečná, popri potoku je viacero pekných lúčok.
V diaľke sa črtá strmý veľkofatranský hrebeň. Na jednom úseku nás sprevádzajú dva potoky. Ten po pravej strane je tichý, jeho brehy sú husto porastené nízkymi krovinami a lopúchmi. Suchý potok je bez vody, má kamenisté koryto. Už je nám jasný názov doliny. Príčinou tejto záhady je vápencové podložie pod Grúňom. V ňom sa vody potoka strácajú a vynárajú sa až pred horárňou Hajabačka. Čoraz bližšie sú strmé lavínové svahy medzi Krížnou a Ostredkom.
Prichádzame k rozvetveniu doliny pod Grúňom. Zelená značka vedie do dolinky Podkrížna. Sprevádza nás majestátna monotónnosť hôľnych strmín. Máme pocit, že sme niekde na konci sveta. Od Rybovského sedla po červeno značenej Ceste hrdinov SNP prichádzame na matku lavín - Krížnu (vrch, kde sa krížia vetry a zbiehajú sa tu štyri horské hrebene). Odmenou za strmý výstup je veľkolepý kruhový výhľad siahajúci od poľských až po maďarské hranice. Svahy Krížnej sú najkrajšie v lete, keď sa belejú od tisícok kráľovien alpínskych lúk - kvetov veternice narcisokvetej.
(článok sme zverejnili v Ružomberskom hlase č.6/2016)