65 rokov od založenia letiska v Liskovej pri Ružomberku

RUŽOMBEROK (L. Turan, foto archív) - Prvé základy športového lietania v Ružomberku boli položené v roku 1941, kedy Vladimír Švárny a František Piecka, obyvatelia Liskovej, boli v Ústrednej plachtárskej škole na Straníku pri Žiline, kde ukončili výcvik v bezmotorovom lietaní skúškou „B“. V roku 1942 Vladimír Švárny získal oprávnenie pomocného inštruktora pre bezmotorové lietanie. V tom istom roku sa Vojtech Turan naučil ovládať bezmotorové lietanie na Straníku, pričom dosiahol skúšku stupňa „B“. V roku 1943 Slovenský letecký zbor pridelil do Ružomberka jeden klzák poľskej výroby. V lete v roku 1943 s klzákom, pomocou gumového lana, Vladimír Švárny vykonal niekoľko krátkych letov z vŕšku nad Malou Štiavnicou. Počas prvých letov bol klzák niekoľkokrát poškodený a po neodborných opravách bol v roku 1944 zrušený. V roku 1944 získal Vojtech Turan plachtársku skúšku „C“ na Straníku.
V roku 1947, začiatkom júna, pristáli dve motorové lietadlá typu Piper cub na Lúkach za Váhom v priestore terajšieho letiska. Lúky za Váhom boli pri závodoch v motorovom lietaní okolo Slovenska v júni 1947 vybraté ako diverzné letisko.
V auguste 1947 bol na Lúkach za Váhom prvý letecký deň, ktorý previedol Slovenský národný aeroklub (SNA) v Poprade v spolupráci so SNA v Bratislave. Na leteckom dni boli predvedené športové, motorové aj bezmotorové lietadlá, ktoré na letisku tiež štartovali, a vojenské lietadlá, ktoré prileteli z letiska Tri duby – na letisku ale nepristáli. V rámci leteckého dňa sa konali dva vyhliadkové lety, pričom bolo poškodené jedno motorové lietadlo typu Storch. Na leteckom dni bolo 20 tisíc divákov.
Predsedom SNA v Ružomberku v rokoch 1947 – 1949 bol Ferdinand Štulák, obyvateľ Ružomberka. Intenzívnejšie rozvíjanie bezmotorového lietania sa začalo v roku 1948, kedy do Ružomberka prišiel profesor Zoltán Bukovinský, dlhoročný inštruktor bezmotorového lietania v Maďarsku. V tomto roku do aeroklubu prišiel prvý klzák SG-38 zo Straníka a v roku 1949 druhý klzák SG-38 z Trstenej. Výcvik na týchto klzákoch prevádzalo 12 ľudí. Výcvikový priestor bol nad Štiavničkou a od roku 1949 na Mníchu, odkiaľ sa štartovalo gumovým lanom na Martinček. V roku 1949 prišiel tiež prvý vetroň GB-II a v roku 1950 podobný vetroň československej konštrukcie typu „Krajánek“. V roku 1950 za výcvikový priestor bezmotorového lietania slúžilo tzv. Krúhovie v katastri obce Lisková. V roku 1949 miestny Aeroklub dostal oceľovú konštrukciu hangáru typu „Kamynaty“, ktorá sa začal stavať v roku 1950 na úbočí Predného Choča nad Krúhovím.
V jeseni 1950 prišiel do Ružomberka prvý naviják „Stratílek“ na štartovanie bezmotorových lietadiel. Tento naviják, ktorý pre štartovanie bezmotorových lietadiel potrebuje rovinaté letisko, znamenal zmenu v ďalších zámeroch výstavby letiska. Opustil sa priestor Krúhovia, opustila a začatá stavba hangáru pod Predným Chočom.
Začiatkom mája 1951 bol prevedený Antonom Kupčom, vtedy inštruktorom bezmotorového lietania, prvý navijákový štart na Lúkach za Váhom, odkedy sa začína na tomto mieste letecký hangár a upravuje sa pristávacia plocha.
Výstavba hangáru sa robila svojpomocne členmi vtedajšieho Československého ľudového letectva, miestnej organizácie Ružomberok. Výstavbu hangáru organizoval a viedol Vojtech Turan. Hangár bol úplne dokončený v roku 1953. Pri lietaní na Lúkach za Váhom (terajšie letisko), pokiaľ nebol hangár prispôsobený na uskladňovanie bezmotorových lietadiel, boli lietadlá uskladňované v demontovanom stave vo farskom humne v Liskovej a v budove JRD pri Váhu.
Od roku 1950 bol predsedom ČsĽL v Ružomberku Ondrej Kačalka, v tom čase vedúci kádrového odboru v BZVIL v Rybárpoli. Túto funkciu vykonával ako patrón, ktorý viac, inokedy menej, ochraňoval mladých členov pred rôznymi obvineniami zo strany politických či štátnych orgánov. Vlastnú prácu vedenia administratívy robil Kornel Chládek, vtedy chemik BZVIL v Rybárpoli. Výcviku v bezmotorovom lietaní už v roku 1951 sa zúčastňovalo do 20 mladých ľudí, ktorí okrem lietania stavali tiež hangár.
V roku 1952 sa organizácia ČsĽL premenovala na Dobrovoľný zväz ľudového letectva, závodná organizácia BZVIL, Ružomberok. V tomto roku DOSLET v Ružomberku úzko spolupracuje s DOSLET v Žiline, predovšetkým Vojtech Turan a Ondrej Lipa získavajú praktické skúsenosti s výcvikom na dvojsedadlových vetroňoch. N základe týchto skúseností už 30. novembra prichádza zo Žiliny do Ružomberka prvý dvojsedadlový koristný vetroň nemeckej výroby „Kranych-ZI“. Na tomto vetroni sa začalo školenie moderným spôsobom.
V letnom období v roku 1958 sa organizácia DOSLET mení na Zväz pre spoluprácu s armádou, letecká výcviková stanica Ružomberok. Organizačne letecká výcviková stanica podlieha okresnému výboru Sväzarmu v Ružomberku, pričom letisko viedol náčelník Vojtech Turan ako dobrovoľný pracovník.
V roku 1953 bol Krajským výborom Sväzarmu v Žiline dosadený do funkcie plateného náčelníka na našom letisku Ondrej Repa. Počas roka 1953 LVS dostala dva nové dvojsedadlové vetrone LF-109 Pionier – československej výroby. Na týchto vetroňoch bol pravidelný intenzívny výcvik, pričom v letnom období bolo na letisku uskutočnených až 550 navijákových štartov za mesiac. Letisko malo vtedy tri výkonné vetrone „Šohaj“ LG-125 a jeden vetroň „Galánka“ Z-25.
Aerovlekové štarty prevádzali členovia LVS do jesene roku 1955 na letisku v Martine alebo v Žiline. V novembri 1955 doletel Vojtech Turan s vlečným motorovým lietadlom „Storch“ do Ružomberka. Od tohto času je na ružomberskom letisku prakticky stále motorové lietadlo. V roku 1955 získali Vojtech Turan a Ondrej Repa inštruktorské oprávnenie v motorovom lietaní. V prvom turnuse bolo školených 7 žiakov, z ktorých väčšina sa stala výkonnými letcami v našej armáde.
V roku 1958 bola v Liptovskom Hrádku na tamojšom vojenskom letisku zriadená LVS, ktorú po odbornej a praktickej stránke viedli Ondrej Repa a Vojtech Turan. Tejto LVS boli z Ružomberka požičané lietadlá bezmotorové ak vlečné. Táto pomoc trvala až do roku 1959.
V roku 1959 bol náčelník Ondrej Repa odvolaný pre nezrovnalosti vo vedení hospodárskych záležitostí. Na jeho miesto bol dosadený Tomáš Kolcún, inštruktor motorového lietania v Žiline. Staral sa predovšetkým o motorový výcvik, bezmotorový bol na bedrách dobrovoľných bezmotorových inštruktorov.
(celý článok si môžete prečítať v Ružomberskom hlase č.13)