ŠTEFAN ZOŠÁK: NIKTO MI NEPOVEDAL ANI SLOVO

RUŽOMBEROK (Michal Domenik, foto Rudolf Maškurica) - Štefan Zošák v rozhovore pre naše noviny hovorí, že ho ani tak nemrzí jeho koniec pod Čebraťom, ako skôr spôsob, akým sa to stalo. Patrí medzi hlavné postavy novodobej histórie ružomberského futbalu. V drese „oranžových“ odohral za viac ako 11 rokov (2002-2010 a 2013-2016) 273 zápasov a dal 27 gólov. Patrí ku zlatej generácii futbalistov MFK Ružomberok, spolu napríklad s Marekom Saparom či Tomášom Ďubekom. S Ružomberkom sa zžil aj ľudsky, keď si v našom meste našiel manželku, udomácnil sa tu a s radosťou hovoril, že MFK je jeho srdcovým klubom. O to prekvapujúcejšie vyznela nedávna informácia, že po sezóne 2015/2016, ktorá patrila medzi jeho najvydarenejšie (veď v mnohých zápasoch dokonca nosil kapitánsku pásku), s ním klub spod Čebraťa nepredĺži zmluvu. Ako on sám hovorí pre Ružomberský hlas, ešte viac ho však mrzí spôsob, akým z Liptova odišiel...
Na úvod prezraď, aká bola uplynulá sezóna v drese MFK Ružomberok z tvojho pohľadu?
„Nuž, hodnotím ju v dvoch líniách – keď sa darilo, mali sme pozitívne série bez prehier. A potom bolo obdobie, kedy sa nám nedarilo prelomiť neúspešné výsledky. Šieste miesto podľa mňa zodpovedá našej výkonnosti, aj keď sme možno mohli skončiť o jednu či dve priečky vyššie.“
A čo hovoríš na atmosféru v tíme?
„Tá závisela od toho, či sa nám darilo... Je to podľa mňa logické. Partia v kabíne však bola skvelá, asi najlepšia za uplynulé roky.“
Okrem Ružomberka si však hrával aj inde. V Žiline si okúsil Ligu majstrov, obliekal si napríklad aj dres Prešova či Nitry. Skús porovnať tieto zastávky s Ružomberkom...
„Štart v Lige majstrov bol pre mňa neuveriteľným zážitkom a métou, ktorá v mojej kariére rezonuje doteraz. Rád na tieto chvíle spomínam, keď je čas v kruhu rodiny či kamarátov. V Prešove a Nitre sme hrali o záchranu, bola to pre mňa iná skúsenosť, pozitívna z toho pohľadu, že sa mi v obidvoch prípadoch podarilo pomôcť k záchrane v najvyššej súťaži.“
A potom si znovu prišiel do Ružomberka, s ktorým sa ti podarilo zachrániť sa v prvej lige...
„Áno, bolo to za trénera Galáda. Ale Ružomberok je Ružomberok, kde som už doma, aj keď nezabúdam, že pochádzam z východu, Ružomberok bude vždy a stále u mňa na prvom mieste.“
Dostávame sa ku koncu minulej sezóny. V Ružomberku sa ti končila zmluva. Čo sa dialo potom?
„Je to tak, 31. mája som však v tom nebol sám, týkalo sa to 8-9 hráčov. Očakávali sme, že nám kompetentní aspoň naznačia, s kým sa počíta v MFK aj naďalej, s kým nie. Ale do posledného zápasu sezóny proti Dunajskej Stede v podstate takmer nikto nevedel, čo sa bude diať, pretože z vedenia, od Ľubomíra Golisa či Dušana Tittela nám nikto nedokázal nič povedať.“
Môžeš to rozmeniť na drobné?
„Dušan Tittel chodil len podávať ruky do kabíny pred zápasom, pretože mal povinnosti v parlamente ako poslanec NR SR. Do očí mi nikto nepovedal ani jediné slovko. Či končím, alebo pokračujem. Už som teda cítil, že sa blíži môj odchod. Hlavne vtedy, keď som v poslednom zápase zostal bez jediného slovka na lavičke. V mojich 32 rokoch mi mohol aspoň niekto povedať, že som neperspektívny a vzhľadom k tomu, že budem končiť, dá priestor iným hráčom. Chcel som v klube pokračovať, samozrejme, ale taký je život. Aj ten futbalový.“
Bol si nahnevaný?
„Nie, aspoň nie na to, že som odišiel. Skôr ma mrzí spôsob, ktorým som musel z Ružomberka odísť. A tie okolnosti. Zaslúžia si to vedieť všetci, ktorých zaujíma futbal pod Čebraťom a dianie v ňom. Komunikácia s hráčmi bola v podstate stále o tom istom, či ma niekto ohľadne pokračovania v klube oslovil, alebo nie. Samozrejme, nie, nikto ma neoslovil.“
Povedal ti vôbec niekto v našom klube aspoň „ďakujem“ za to, čo si pre ružomberský futbal urobil?
„Ja nepotrebujem, aby mi ďakovali ľudia, ktorí sú v súčasnosti v MFK. Pre mňa nemajú k tomuto klubu žiadny vzťah. Samozrejme, okrem majiteľa Milana Fiľa, ktorému sa chcem veľmi pekne poďakovať za to, že som svoju kariéru mohol naštartovať práve v Ružomberku. Že mi veril, a že som s MFK mohol prežiť veľa pekných vecí a hrať s výbornými spoluhráčmi, ktorí sa neskôr dostali do veľkých európskych klubov.“
Mrzí ťa teda hlavne spôsob, akým si z Ružomberka odišiel?
„Áno. V rôznych kluboch však bežne končia veľké futbalové hviezdy, veľké mená, väčšie ako Zošák. Som však sklamaný zo správania kompetentných k hráčom v Ružomberku. Moji najbližší verili, že v MFK zostanem, preto ich vývoj situácie sklamal možno aj viac ako mňa.“
Napriek tomu, vrátili by si sa v prípade ponuky znovu do MFK Ružomberok?
„Samozrejme, že nad takouto ponukou by som uvažoval, pretože, ako som už spomínal, Ružomberok je môj srdcový klub. Avšak pri ľuďoch, ktorí ho v súčasnosti riadia, nevidím návrat reálne. Nevedel by som s nimi spolupracovať, keďže im chýba vízia. Hovoria o omladzovaní kádra, no po mesiaci prípravy boli v tíme len tí, ktorí sa vrátili z hosťovaní a podpísané zmluvy len s pár futbalistami. Už mali mať pripravených aspoň 7-8 perspektívnych hráčov. Zrejme zabudli, že bez viacerých skúsených hráčov sa budú mladí dlhšie a ťažšie presadzovať v lige...“
Po smutnom odchode z Ružomberka si zamieril do kazašského tímu Šachťar Karagandy, ktorý trénuje Jozef Vukušič, bývalý lodivod Ružomberka...
„Dostal som ponuku už skôr, po zvážení som ju prijal. Pre niekoho sa to môže zdať ako nelogický krok, ja som však chcel zmeniť prostredie po uplynulých dvoch mesiacoch. A hlavne po tom, ako to skončilo v Ružomberku, som chcel skúsiť niečo exotickejšie. Zmluvu mám do konca novembra.“
(príspevok sme uverejnili v Ružomberskom hlase č.14/2016)