Komentár: Deň bez vody pri Hrone

RUŽOMBEROK (Michaela Milá, ilustračné foto rkhlas) - Každý rok začiatkom júla si moji priatelia vodáci zo Záhoria chodia na pár dní oddýchnuť na to isté miesto. Kvôli rieke, prírode a krásnemu prostrediu Revišťského Podhradia neďaleko Žarnovice. Lenže tu to celé začína aj končí, pretože príroda je jediným dôvodom, kvôli ktorému sú ešte stále ochotní vracať sa sem každoročne. Nemajú však príliš na výber, lebo podobných zariadení pre vodákov na Slovensku nie je veľa, a tak v júli splavujú Hron a v auguste Dunajec. Vopred podotýkam, že na tieto akcie chodia aj viaceré rodiny s deťmi. Tento rok som sa nechala nahovoriť a strávila s nimi víkend na Hrone. Naše peripetie so službami v cestovnom ruchu začali hneď pri príchode, kedy nás nepustili priamo do kempu kvôli súťaži vo varení gulášu, ktorý mal byť v areáli na druhý deň. Sklopili sme uši a tábor rozložili doslova pri ceste, kde sme sa tlačili s ďalšími vypoklonkovanými turistami – stan na stane, auto na aute. Ale zmestili sme sa, lebo každý bol ohľaduplný voči ostatným. Večer sme si spoločne zaspievali, podelili sa s jedlom a oželeli chýbajúce ohniská. Prekvapenie nastalo ráno, keď sme zistili, že na obrovskej trávnatej ploche, kde by bez problémov mohla stanovať tisícka ľudí aj s autami a karavanmi, súťažilo vo varení gulášu len 10 – 15 partií a areál inak zíval prázdnotou. K tomu by ste márne očakávali aspoň sprievodné slovo moderátora, slávnostné otvorenie, nieto ešte hudobný program, aspoň reprodukovaný. A o súťažiach pre deti sa dalo len snívať. Pritom práve začali prázdniny. Počas celého víkendu bol k dispozícii stovkám ľudí len jeden jediný smetný kôš, ktorý nik nevyberal aspoň priebežne. Našťastie, všetci táborníci boli slušní ľudia a po víkende neostal po žiadnej zo stanujúcich partií na zemi ani len jeden špak, nieto plastová fľaša.
Tí z nás, ktorí sme mali to šťastie a stihli sme v sobotu sprchu a umývanie zubov ešte pred ôsmou ráno, sme boli poslední, ktorí v ten deň až do zotmenia videli v kempe vodu. Akúkoľvek, kdekoľvek. Nik nevybavil aspoň cisternu, nič sa neriešilo. Toalety boli do hodiny zamknuté, čo logicky prekážalo najviac. A to nehovorím o tom, že na takú kapacitu ľudí fungovalo pred haváriou len jedno pánske WC a dve dámske – z ktorého jedno malo zlomené splachovanie, vraj presne tak isto ako aj pred rokom. Žiadny oznam o tom, že niekto vzniknuté technické problémy aj rieši, len ľahostajné a urazené mykanie plecami personálu. V blízkej reštaurácii síce voda išla, ale toalety boli také upchaté, že človeka prešla chuť stráviť tam čo len sekundu. Tu nám však boli „ochotní“ z kuchyne načapovať aspoň vodu do 5-litrovej bandasky. Za dve eurá! Napriek tomu, že si tam 10 ľudí od nás dalo večeru.
Keďže sme boli dosť veľká partia, a nie všetci z nás majú vlastnú výbavu na splav, potrebovali sme si požičať niekoľko člnov, vesiel a záchranných viest. Majiteľ požičovne sa však už ráno (aj napriek dohode z predchádzajúceho dňa) záhadne stratil a niekoľko hodín sa mu nedalo ani dovolať. Prišiel za nami až podvečer, kedy sme sa z výletu už dávno vrátili s využitím odvozu vlastnými autami a s vlastnou výbavou. Niektorí aj tak museli v ten deň splav úplne zbytočne oželieť.
Počas niekoľkohodinového splavovania úseku Hronu sme si chceli dať cestou pauzu v lodenici alebo v reštaurácii. V prvý deň sa nám to podarilo, aj keď v lodenici mali dosť biedny výber občerstvenia, čo by až tak veľmi neprekážalo, no toalety boli ešte v horšom stave ako tie vyššie spomínané, do ktorých sa ani nedalo vojsť. Umývadlo nikde. Toaletný papier nikde. Zato smrad všade. Reštauráciu na ďalšej plánovanej zastávke prednedávnom zrušili úplne. Zakričala nám to z brehu jedna domáca, aby sme sa ani neunúvali a zbytočne nezastavovali. Tak sme sa desiati podelili o tri žemle, paštétu a jednu horalku, čo sme mali náhodou so sebou. Na druhý deň bola zavretá už aj lodenica.
V deň nášho odchodu prišli do kempu turisti z Holandska. Vošli do areálu, do troch minút sa vrátili, naštartovali autá a odišli. My sme pri odchode za „služby“ (parkovanie, stany, počet osôb, využívanie toaliet, elektrina, voda) po spoločnej dohode nezaplatili. Nikto to však (z evidentnej ľahostajnosti) od nás ani nepýtal, aj napriek tomu, že sme sa boli pri príchode na recepcii nahlásiť. Nie som si istá, či tohtoročný pobyt na Revišti nebola posledná kvapka aj pre odolných vodákov. Aj napriek peknému prostrediu a dlhoročnej tradícii.
Ale prečo to vlastne všetko spomínam? Počas tohto víkendu som si totiž ešte viac uvedomila, že na Slovensku máme skvelé podmienky na rozvoj cestovného ruchu. A myslela som na náš Liptov. Na to, ako tu často hundreme na to, že sa tu nič nedeje, nič nefunguje, služby sú mizerné a podobne. Nie je to pravda. Stačí sa prejsť blízko - čo i len do našich dolín pri meste – Hrabovskej a Čutkovskej, kde každým rokom pribúdajú nové atrakcie, stravovacie či ubytovacie služby, možnosti pre deti a organizuje sa tu množstvo podujatí. V zime aj v lete. Cestovný ruch sa rýchlo a atraktívne rozvíja aj v širšom okolí. Len my sme na seba navzájom ešte stále akísi uhundraní, a pritom by stačilo trochu viac otvoriť oči a vnímať to, čo máme vyslovene pod nosom a vážiť si prácu tých, ktorí to s cestovným ruchom v našom regióne myslia vážne a robia to dobre.
A nie je ich málo.