Štiavnická kulisa detského raja

LIPTOVSKÁ ŠTIAVNICA (Jozef Borčin, foto Eva Pánčiová) - Našu prvú vychádzku po Liptovskej Štiavnici a jej okolí začneme v strede dediny pri informačných tabuliach. Kedysi tu stál stredný mlyn, ktorý využíval energiu potoka tečúceho dole svahom. Popri zábradlí vystúpime k nedávno revitalizovanému rybníku. Nad malou vodnou nádržou sa vypína mohutný strom. Jeho košatá koruna sa zrkadlí na vodnej hladine. Do jazierka sa vlieva malý potok, za ním je detské ihrisko. Spolu s rybníkom vytvára malebnú zónu oddychu pre obyvateľov obce. V minulosti tu stál ranorenesančný kaštieľ Jánošovskuo zo začiatku 15. storočia. Od rybníka sa lavičkou ponad potok dostaneme do Starej ulice s niekoľkými peknými drevenicami. Prvou odbočkou odbočíme doprava do ulice Do parohu. O chvíľu uvidíme svah so schodmi, okolo nich je viacero travertínových blokov. Ešte pred schodmi odbočíme doľava do tichej, malebnej uličky Novoť. Ulička dýcha atmosférou minulosti, ktorú umocňujú staré domčeky.
Za starým kamenným domom je zaujímavá záhrada. Pod ňou je výver medokýšu. Hneď pri ňom vidno tvorbu recentného travertínu z presakujúcej vody. Travertín tam vzniká na antropogénnom reliéfe – kamennom múre. Neďaleko za oplotením je pás travertínových vrstiev. Priamo v záhrade je vrt minerálneho prameňa a travertínové kopy. O chvíľu prichádzame k ďalšej záhrade s mohutnou, v minulosti chránenou lipou. Pred rokmi bola zasiahnutá bleskom a musela byť spevnená. Po pravej strane sú lúky s názvom Uhlisko.
Vôňa kvetov lipy a vraj najkrajšie lúčne kvety v okolí spolu so bzukotom včiel a neskôr cvrlikaním svrčkov tu vytváralo nádhernú kulisu detského raja pre generácie malých i odrastených Štiavničanov. Pod nami je snáď najbizarnejšie miesto chotára – mokraď s ľudovým názvom Močiar vo vyústení Komorníckej doliny. Napravo od krovín je menšia kovová ohrada s nízkym stromom. Ohrada chráni upravený Vyšniansky medokýš s príjemnou chuťou. V minulosti bol vraj chutnejší. Kedysi bol nad medokýšom pekný altánok. Vytvorili ho šikovné ruky chýrneho stolára. V dedine ho nevolali inakšie, ako Emko z Novote. Vrátime sa k mohutnej lipe a cestičkou od posledného domu zídeme k potôčiku. Dievčatá tu v minulosti pásavali husi a chlapci lovili pstruhy. Lokalita má názov Hulisko.
Preskočíme potôčik a krátkou uličkou popri zaujímavom drevenom objekte, ktorý patrí miestnym poľovníkom, prídeme na cestu. Tá vedie do Zemianskej doliny. O chvíľu sme pri pekne upravenom, ohradenom prameni pod stromom. Ochutnáme ho a vrátime sa na cestu. Pred nami sa vypína návršie Lúčny hríb – hradisko z halštatskej doby a z veľkomoravského obdobia. Po pravej strane cez nový mostík prídeme k upravenému medokýšu Očianka. Vraj lieči očný tlak. Vychádzku môžeme zakončiť pri altánku za Lúčnym hríbom. Najznámejší štiavnický medokýš je na západnom okraji Chalúpkova. Navštívime ho počas jednej z ďalších vychádzok po čarovnom štiavnickom chotári.
(článok sme uverejnili v RH13/2017)