Deň vojnových veteránov si pripomenuli na cintoríne

RUŽOMBEROK (red, Karol Dzuriak, foto rkhlas) - V piatok 10. novembra si aj v Ružomberku pripomenuli Deň vojnových veteránov. Na Hlavnom mestskom cintoríne sa stretlo asi 90 ľudí, nielen zástupcov vojakov, polície, Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov, samosprávy, ale aj žiakov ružomberských škôl. Dôvodom bolo každoročné pripomenutie si ukončenia prvej svetovej vojny, ktorá stála nespočetné množstvo ľudí vlastné životy. Pri tejto príležitosti pripravil známy a uznávaný historik Liptovského múzea v Ružomberku Karol Dzuriak exkluzívny text s danou problematikou, pre naše noviny. Uverejňujeme ho v plnom znení.
Prvá svetová vojna je globálnym konfliktom, ktorý sa ako prvý vryl do pamäti našich bezprostredných generačných predkov a cez nich a ich spomienky a povojnové súvzťažnosti ešte stále ovplyvňuje naše videnie sveta. Ako konštrukcia historikov, politológov a politikov, cez ich interpretácie udalostí a súvislostí, i ako reálna história je doteraz jedným zo zdrojov geopolitických procesov. Formuje naše videnie, vnímanie a podvedomé prežívanie celého XX. storočia a našej vlastnej histórie väčšmi ako si to dokážeme uvedomiť a pripustiť. Je pre nás jeho nechceným, ale prirodzeným východiskovým bodom v omnoho väčšej miere, ako (pseudo)idylická belle époque, ktorá Veľkej vojne predchádzala.
Konflikt celosvetových rozmerov, ktorý sa rozhorel v plnej sile mesiac po osudových výstreloch Gavrila Principa v Sarajeve, dozrieval niekoľko desaťročí a odzrkadľoval v sebe a stret záujmov veľmocí , tak ako sa v niektorých prípadoch utváral už od napoleonských vojen. Británia, ktorá sa len nedávno spamätala z dlhej ekonomickej krízy rokov 1873 - 1896, čoraz intenzívnejšie pociťovala konkurenciu mladého zjednoteného Nemecka na európskych i svetových trhoch, v námornom zbrojení a v koloniálnej expanzii. Od formálnej politiky splendid isolation prešla k cieľavedomému utváraniu vlastných spojeneckých zväzkov, ktoré vyústili do vytvorenia Trojdohody. Francúzsko, odsunuté Londýnom po fašodskej kríze r. 1898 v koloniálnych výbojoch definitívne na druhú koľaj a pripútané k britskému impériu spojeneckou zmluvou z r. 1904, sa nikdy nezmierilo so stratou Alsaska a Lotrinska v prospech víťazného zjednoteného Nemecka a rovnako ako Veľká Británia, azda ešte naliehavejšie, pociťovalo vojenskú hrozbu i rastúcu silu konkurenčnej nemeckej ekonomiky v kontinentálnych dimenziách, ku ktorej rastu nedobrovoľne prispelo 5 miliardami frankov vo forme vojnových kontribúcií po katastrofálnej porážke r. 1871.
Rusko, ktoré vyšlo z krymskej vojny oslabené a ktoré nová vojna s Osmanskou ríšou v rokoch 1878 - 79 vrhla na výslnie víťazstva kontinentálneho významu (z tohto piedestálu ho vzápätí zosadil Berlínsky kongres veľmocí), hľadalo v posledných dekádach 19. storočia životaschopný model spojeneckých zväzkov, ktoré by podporili jeho ambície na Balkáne, kde si chcelo zabezpečiť slobodný prechod úžinami (Bosporom a Dardanelmi), i podporu v prípade latentného súperenia s britským impériom v stredoázijskom priestore a na Ďalekom východe. Od potenciálneho spojeneckého zväzku troch cisárov (Rusko, Nemecko, Rakúsko - Uhorsko) prešlo k užšiemu spojenectvu s Francúzskom a po prehranej vojne s Japonskom sa nechalo r. 1907 svojím tradičným konkurentom - Britmi - zapojiť do spojeneckého systému v rámci Dohody. Jeho panslovanský a pravoslávny protekcionizmus a pozície na Blízkom a Strednom východe ohrozovali balkánske ašpirácie Viedne a nemecko - osmanský pakt zhmotnený okrem iného aj v budovaní železničnej trate Berlín - Bagdad. Vo východoeurópskom priestore preň veľa znamenali poľská otázka a nemecký koncept Drang nach Osten. Pritom nemecko - ruské rozpory ani v posledných mierových týždňoch a dňoch r. 1914 nepredstavovali konflikt neprekonateľnej hĺbky a intenzity.
Srbsko, hlavný balkánsky partner Ruska, chcelo hrať prvé husle medzi mladými samostatnými monarchiami v tomto priestore, ktoré zo seba len nedávno zhodili jarmo osmanskej nadvlády. Presne z tých istých dôvodov sa jeho hlavným súperom stalo Bulharsko, opierajúce sa o Berlín. Obidvaja sokovia (i ostatné štáty Balkánu) pritom mali voči sebe vzájomné územné požiadavky. Definitívne rozloženie figúrok vo veľkej šachovej partii, ktorá mala nasledovať po 28. júli 1914, predznamenali výsledky Druhej balkánskej vojny rok predtým.
Dravé, rýchlym tempom sa rozvíjajúce Nemecko, chcelo dosiahnuť pozíciu prvej vojenskej i ekonomickej veľmoci na európskom kontinente a od 80. rokov 19. storočia sa snažilo dobehnúť tradičné veľmoci v ich koloniálnej expanzii a z nej plynúcich ziskov, pričom tak v nejednom prípade konalo na úkor ich záujmov. Prirodzený priestor pre jeho expanziu predstavoval aj nedozierny východ Európy, čím ohrozovalo Rusko. Potrebovalo nové trhy pre svoj dynamický priemysel a to ho stavalo proti jeho prirodzeným konkurentom - Veľkej Británii a Francúzsku poníženému mocou jeho zbraní v prusko - francúzskej vojne.
Rakúsko - Uhorsko, vystupujúce v tieni Nemeckej ríše, videlo prirodzený priestor pre realizáciu svojich mocenských a hospodárskych záujmov na Balkáne, osobitne po úspešnej anexii Bosny a Hercegoviny v r. 1908. „Žalár národov“, ako ho prezývali, preto musel nevyhnutne naraziť na obrannú reakciu Srbska a tradičné ambície Ruska. V jadranskom priestore sa jeho a nemeckým protivníkom napokon stalo aj nespokojné Taliansko, staro - nový sok a dočasný nespoľahlivý spojenec z definitívne rozpadnutého Trojspolku.
Osmanská ríša, veľký „chorý muž na Bospore“, už len ťažko odolávala túžbam veľmocí po rozdelení jeho území a prírodného bohatstva i národnooslobodzovaciemu hnutiu balkánskych národov. Z tradičného vleku britskej politiky sa postupne preorientovala na smer, ktorý ukazovala strelka berlínskeho kompasu.
Mladé veľmoci - USA a Japonsko - sa tiež zapojili do boja o rozdelenie a nové usporiadanie sveta. Spojené štáty, ktoré ešte na konci 19. storočia trpeli negatívnymi dôsledkami Občianskej vojny a boli jedným z najväčších finančných dlžníkov hlavných veľmocí a bánk, sa v priebehu vojny zmenili na hlavného veriteľa bojujúcich štátov. Japonské cisárstvo po víťazných vojnách s Čínou a Ruskom nastúpilo v r. 1914 kurz boja o dominantné postavenie v ázijskom priestore, zatiaľ ešte na strane Dohody a na úkor takého istého nováčika v koloniálnych výbojoch, akým bolo aj ono samo - cisárskeho Nemecka.
Veľká vojna trvala viac ako štyri roky - od 28. júla 1914 až do 11. novembra 1918 (posledné nemecké jednotky v Afrike dokonca zložili zbrane až o tri týždne neskôr, keď k nim dorazila správa o podpísaní prímeria). Počas jej trvania sa na nej zúčastnilo 38 z vtedajších 59 nezávislých štátov. Pre viaceré z nich (Nemecko, Rakúsko - Uhorsko, Rusko a Osmanská ríša) znamenala zánik, prinajmenšom v ich dovtedajšej územnej a politickej podobe.
Mobilizácia ľudských zdrojov pre bojujúce armády sa dotkla dovtedy nepredstaviteľného počtu mužov - 73, 5 milióna, z ktorých padlo alebo zomrelo na následky zranení 9, 5 milióna, viac ako 20 miliónov utrpelo zranenie a 3, 5 milióna zostalo nadosmrti mrzákmi. To však sú len obete z frontových línií a bojmi zasiahnutého zázemia. V konečnom súčte nie sú započítané obete španielskej chrípky, ktorá kosila vyčerpaný svet bezprostredne po vojne, ani ďalších konfliktov, ktoré zasiahli ľudstvo ako jej priamy následok - revolúcie a občianskej vojny v Rusku, Nemecku, Maďarsku, konfliktov medzi nástupníckymi štátmi - ČSR na jednej a Poľskom a Maďarskom na druhej strane, grécko - tureckej vojny ... Spomedzi Liptákov (ktorí prevažne rukovali k 67. pešiemu pluku spoločnej armády v Prešove a 9. honvédskemu pluku v Košiciach) zahynulo na bojiskách vojny 2240 mužov v rakúskych uniformách či v rovnošatách československých légií. Na okres Ružomberok z tohto celkového počtu pripadá 694 zmarených ľudských životov.
Bola to vojna modernej techniky i modernej propagandy. Len čo sa zrútili plány na jej víťazné ukončenie po krátkom agresívnom ťažení ako to napríklad na nemeckej strane predpokladal Schlieffenov plán, a státisíce mužov uviazli v blate zákopov, jedným zo spôsobov ako prekonať patovú situáciu sa stalo nasadenie najnovších výdobytkov vedy a techniky prispôsobených na zabíjanie ... Vzducholode, prvá generácia ťažkých bombardérov a ďalekonosné delá preniesli útrapy vojny do veľkej vzdialenosti za frontovú líniu a ich bomby a strely kosili aj civilné obyvateľstvo. Čoraz dokonalejšie ponorky umožnili rozpútať na námorných komunikáciách doslova vojnu o prežitie. Na frontovej línii sa k smrtiacej paľbe guľometov, diel a mínometov pridal hrozivý prízrak otravných plynov, tankov a plameňometov. Hlboké zázemie v obrovskom meradle začalo pociťovať nedostatok potravín a ďalších životných potrieb a fungovanie spoločnosti, ktorá sa preorientovala v duchu hesla Všetko pre víťazstvo sa začalo vyznačovať stopami odľudštenia a odcudzenia, rozpadu tradičných hodnôt a pádom autorít, rozkladom citov a nárastom surovosti a cynizmu nielen na bojiskách, ale aj vo všednom živote v zázemí. Prvá svetová vojna sa stala aj neľudskou manifestáciou zverstiev a genocíd 20. storočia v ich charakteristickom a hrozivom masovom rozmere - najznámejšou spomedzi nich bola genocída Arménov a Srbov. Mobilizačné plagáty, pohľadnice, odznaky, fotoreportáže v časopisoch a ich mapové prílohy, účelové publikácie svedectiev a dokumentov pritom vždy vykresľovali ako zlých „tých druhých“ - na jednej strane znelo Gott ẞtrafe England, na druhej sa ozývali pokriky o krvilačných Hunoch.
Štyri roky vojny nakoniec potvrdili hospodársku a vojenskú prevahu Dohody nad Ústrednými veľmocami. 11. novembra 1918 o 11. hodine bolo vo francúzskom Compiègne podpísané prímerie medzi Dohodou a Nemeckom. Bulharsko, Osmanská ríša a Rakúsko - Uhorsko ukončili boje v priebehu predchádzajúcich siedmich týždňov a posledné dva z menovaných štátov sa rozplynuli v prepadlisku dejín. Národy ich nástupníckych štátov, vrátane Československa, sa tešili z nadobudnutej slobody, prípadne smútili za stratenou veľkosťou a územiami. Parížska mierová konferencia formálne ukončila grandiózny konflikt o geopolitické prerozdelenie a preformátovanie sveta a jeho bohatstva, aby zároveň svojimi závermi, výsledkami vojny a vyvolanými sociálnymi, politickými a ideologickými protirečeniami položila zárodky ešte horšej a krvavejšej vojny, než bola tá z rokov 1914 - 1918 ...
Už od r. 1919 si začali pamiatku obetí vojny pripomínať vo víťazných štátoch Dohody (primárne vo Veľkej Británii, USA, Francúzsku) zvonením zvonov na Deň prímeria a najmä v anglosaskom prostredí aj nosením symbolu červených makov podľa známej vojnovej básne Na flámskych poliach od priameho účastníka vojny, kanadského chirurga Johna McCrae, ktorý ju napísal pod dojmom bezprostredných osobných zážitkov r. 1915. V súčasnosti sa ako Deň vojnových veteránov pietne slávi najmä v štátoch euroatlantického spoločenstva.