Otvorila Sliačanom bránu do sveta

LIPTOVSKÉ SLIAČE/RUŽOMBEROK (Michaela Milá, foto jankohrasko.sk) - V tomto roku si pripomíname 85. výročie od času, kedy do Vyšného Sliača ako riaditeľka ľudovej školy prišla Bronislava Kubánková a svojím pôsobením, nielen v škole, ale aj medzi dospelými, priniesla do obce viac života v oblasti folklóru a kultúry. Okrem pedagogickej činnosti režírovala divadelné hry (vyše 30) a folklórne vystúpenia dospelých, detí i mládeže. Pripravovala hry z dedinského prostredia s prezentáciou piesní, tancov i krojov z Liptovských Sliačov. Miestni divadelníci pod jej vedením účinkovali aj v Slovenskom národnom divadle, v rokoch 1937 (Krutohlavci) a 1941 (Hriešnica). V Liptovských Sliačoch založila folklórnu skupinu (1932) a detský národopisný súbor (1949). Zomrela 13. júna 1987. Pochovaná je v Ružomberku.
Okrem vyššie uvedeného jubilea si tak v tomto roku pripomíname aj 30. výročie jej úmrtia. Dva dôvody, pre ktoré sme sa rozhodli napísať tento článok...
Ťažký život
„Keď prišla začiatkom augusta 1932 do Sliačov, sadla si na lavičku a začala plakať, aj roboty bolo veľa, vyše dva roky mali triedy roztrúsené po celej dedine. Ako tak sedela a plakala, začula ujúkanie, počula ženy ako spievali pesničku Svieť že mi, mesiačik, ani nezahášaj... Taký krásny spev vraj ešte v živote nepočula. Ako keby ženy šli z výletu a nie z roboty,“ o príchode Bronislavy Kubánkovej do Sliačov – z jej vlastného rozprávania povedala Blažena Mihulcová, jedna z viacerých pokračovateliek vo folklórnej činnosti B. Kubánkovej. Dodala, že tú istú pieseň jej potom spievali nad hrobom v Ružomberku, kde je pochovaná.
Na plač však bol dôvod – pred Kubánkovej príchodom až 17 riaditeľov vrátilo dekrét po tom, ako videli zdevastovanú budovu školy, postavenú v roku 1876. „Stará mama bola z deviatich detí, z nich sama jediné dievča. Rok na to, ako prišli do Sliačov, ovdovela. Starý otec bol účtovník a zomrel vo svojich 33 rokoch. Tak stará mama ostala tu, prežila vojnu. Mala ťažký život, ale napriek tomu sa nenechala znechutiť, bola energická, držala rodinu pokope a v dedine bola veľmi aktívna, radila ľuďom aj v úradných záležitostiach,“ spomína si vnučka Mária Kubánková, ktorá na stretnutie do redakcie doniesla aj medvedíka od svojej starej mamy. Plyšovú hračku jej vyrobila ešte ako dieťaťu.
Bronislava Kubánková, rodená Macková, sa narodila 23. novembra 1901 v Ludrovej pri Ružomberku. Mala dve deti, Oľgu a Juraja – choreografa a tanečníka, osobnosť slovenskej kultúry. Škola vo Vyšnom Sliači, ktorú spravovala, bola prvou štátnou školou v Liptove.
Naša mať
„Bola univerzálna – bola pre ľudí lekárkou i právničkou, písala odvolania, vypisovala šeky – ľudia boli vtedy jednoduchí. Ona bola na všetko a robila to zadarmo a nezištne. robila všetko zadarmo a nezištne. Deti učila hygiene, ona bola „naša mať“ – tak ju volali aj muzikanti. Nepovedali: poďme k pani riaditeľke, ale: hybajme k našej materi,“ svorne sa zhodli B. Mihulcová a M. Kubánková.
Ich rozprávanie, aj vyššie spomenuté, potvrdzujú spomienky samotnej Bronislavy Kubánkovej (zapísané v roku 1977): „Keď som prišla do Liptovských Sliačov, tak na mňa najviac zapôsobilo to, že ľudia pri každej príležitosti spievali. Na poli spievali, išli z poľa domov, spievali. Z týždňovky, z lesov v sobotu išli s takým spevom, akoby nič neboli celý týždeň robili, ale boli na oddychu. V dedine večerami dievky pri buchkaní ľanu do rytmu buchkali a spievali. Mládenci neskôr večer chodili po dedine hore-dolu a spievali. Veľmi pekne spievali. Potom sa ten spev pomaly postrácal. Porozchodili sa. No najmilšie mi boli trávnice. Ozývali sa po poli alebo keď šli ženy aj dievky sadiť stromčeky do hory. S tou obcou som zrástla. Veď som tam učila 33 rokov. A nielen učila. Pomáhala pri chorobách, úrazoch, sporoch, trápeniach. Aj mi prischlo pomenovanie: naša mať.“
Nepoznali nanuky
„Pekné zážitky mám pod vedením Bronislavy Kubánkovej napríklad z filmovania Detskej jari, takisto z nahrávky v pražskom štúdiu. Volali nás bosáčkovia, lebo sme tancovali bosí, kým neboli krpce. Niektoré deti vtedy prvý raz v živote videli nanuk,“ spomína B. Mihulcová, ktorá ešte ako dieťa účinkovala v detskom súbore pod vedením B. Kubákovej.
„Všade, kam sa pohli, mali úspech. Chodili po rôznych festivaloch, nielen u nás, ale aj v Čechách. Som presvedčený, že práve Bronislava Kubánková otvorila Sliačanom bránu do celého sveta,“ vyjadril sa Jozef Adamus, obyvateľ Liptovských Sliačov, ktorý nás na výročie príchodu B. Kubánkovej do Liptovských Sliačov upozornil: „Vďaka nej bola u nás kultúra, divadlo aj folklór. Stavala na autentickosti a veľa získala výskumom – z rozprávania od ľudí o piesňach či odievaní.“
Z kroniky školy (z pera B. Kubánkovej)
Začiatok šk. roka 1932 - 1933
„Na tunajšiu štátnu ľudovú školu bola menovaná dočasnou správkyňou Bronislava Kubánková. Zaujala tu svoje miesto dňa 1. augusta 1932. Čo druhá učiteľská sila bola na školu menovaná Mária Komová. Dňa 1. septembra započalo sa vyučovanie. Započali sme ho slávnostným „Veni Sancte“, ktorého sa žiaci zúčastnili v plnom počte. Prázdniny sa pominuli, minul čas veselých zábav po voňavých horách a zelených pažitiach – všetko sa minulo jako sen. Áno, jako osviežujúci sen, po ktorom s novými silami sa chytáme práce. Opäť len poldenné vyučovanie. Akože ináč? Veď je spolu 146 žiakov a trieda veru veľmi malá pre toľkých šarvancov.“
Zbierka na detský deň (1932)
„V hodinách prvouky a občianskej náuky boli žiaci poučení o činnosti Okresnej pečlivosti o mládež. Súčasne bolo apelované na ich detské srdcia s prosbou o akú takú podporu na „detský deň“. Ale asi vinou tej všeobecnej hospodárskej krízy boli sosbierané len 8 Kč, ktoré boli ihneď Okr. pečlivosti v Ružomberku šekom zaslané. Aj pri preslove 28. októbra prosila správkyňa prítomných občanov o podporu na detský deň – poukázala na príklady, kde vychudnuté detské rúčky spínajú sa k nim, volajúc o pomoc, ale všetko to bolo márne. Nevedno, či to absolútne neporozumenie, a či ozaj tá nešťastná hospodárska kríza tak zatvrdila ľudské srdcia... Podobne márne aj Slovenská liga tu volala o pomoc. Tu sa darmo chodilo z domu do domu so sbieracím hárkom, tu sa darmo vysvetľovalo, že v akej výhode sú ich deti oproti deťom v menšinových krajoch, to všetko nepomohlo. Okrem učiteľského sboru nik v obci neprispel ani halierom na Slovenské menšinové školy.“
Deň matiek (1933)
„Ospoludnia zišli sa žiaci tejto školy a za prítomnosti 140 žiakov a 47 občanov – rodičov to našich žiakov – bola oslava matiek zadržaná. Správkyňa školy, Bronislava Kubánková, vyzdvihla vo svojej prednáške význam ženy matky – v rodine a v štáte. Veľmi milými a vhodnými básničkami a spevami spestrili žiaci túto oslavu. Učiteľka M. Komová ukončila oslavu pekným prednesom Hviezdoslavovej balady Zuzanka Hraškovie.“

Deň slovenských národných piesní (1933)
„Po tejto oslave sa žiaci i s mládežou z dediny odobrali do Skália – vršek to nad dedinou – kde za veľkej účasti poslucháčov boli spievané slovenské ľudové piesne. Túto slávnosť otvorila správkyňa školy Bronislava Kubánková prednáškou o ľudovej piesni. Bolo veľmi pekné nedeľné odpoludnie. Príroda len tak hýrila májovými krásami – lúče jarnieho slnka rozveselili každú tvár a naše milé slovenské piesne rozohriali srdcia všetkých prítomných. Akoby za spevu boli precitli naši dedinčania z ťažkých dúm – pomaly sa spájali hlasy mládeže s trasľavými hlasmi starších i starých, až konečne vyznela smes hlasov v jeden mohutný akkord radosti a lásky k slovenskej piesni. Ah, škoda, preškoda, že len raz do roka býva máj...“
Začiatok šk. roka 1933 – 1934
„Na tunajšej škole bola zriadená III. postupná dočasná trieda, a tak z dvojtriednej stala sa škola trojtriednou. Čo tretia učiteľská sila bol menovaný výpomocným učiteľom Vlastimil Veselý. Nakoľko je v školskej budove len jedna učebňa, a v nej sa už beztak striedavo vyučuje, bola obec prinútená prenajať v privátnom dome izbu, ktorá bola provizórne pretvorená na učebňu. Miestnosť prenajala obec u Klimenta Šimčeka za ročných 1200 Kč prenájomného. Potrebné lavice pre novú učebňu požičala správa r. k. ľudovej školy chlapeckej v Ružomberku.“
Po Novom roku (1934)
„Zase prežili sme jeden strastiplný rok – no – odplával, ako tie predošlé – do mora večnosti. Neželieme za ním, ale s vďačnou mysľou obraciame sa k Tomu, ktorý nás na našej pozemskej púti až potiaľ doviedol a len Jeho prosíme o pomoc pri ďalšej púti – pri ďalších prácach.“
Bronislava Kubánková bola riaditeľkou školy do roku 1967.
(článok sme uverejnili v Ružomberskom hlase č.23/2017)