OPRÁŠENÉ PREZÝVKY A POVEDAČKY Z DOLNÉHO LIPTOVA

RUŽOMBEROK (Marius Korčák, foto rkhlas) - V jednom z uplynulých vydaní Ružomberského hlasu určite viacerých zaujal poučný a zaujímavý príspevok Jána Sokolského o obyvateľoch nášho regiónu a ich menách z prísneho jazykovedného pohľadu. Tentokrát sa pokúsme prejsť od lingvistiky k ľudovej slovesnosti a oprášme to, čo sa traduje dlhé roky. Teda, vydajme sa na okružnú cestu okolo okresného sídla „medvediarov“, ktorí vraj podľa pera Ema Bohúňa pochovali telo kráľa našich hôr ako človeka. Najprv sa poberme na západ. V mestskej časti Černová si skôr narodení určite pamätajú na básničku:
Černováci drnci škriabali sa v hrnci.
Černováci robia kriky, že nemajú elektriky.
Černováci hladní ľudia zjedli koňa odpoludnia.
Nebolo im dosť zjedli z neho hvost.

Keď pod Krstou bolo treba ísť po drevo do hory, gazda zvolal: „Mara, ber tú gäbzu, ideme na smolare.“
Oproti Černovej na druhej strane Váhu je Hrboltová, kde bývajú mochnári (mocní). Nájdu sa však aj neprajníci, ktorí ich nazývajú „Hrbôt - papuča“. „Hrboltci razom“ im vraj prischlo odvtedy, keď mesiačik ťahali z Váhu. Prichystali si povraz, aby ho uviazali. Richtár tiež chcel priložiť ruku k dielu a radil: „No chlapi, ale potom razom!“
Poberme sa dolu tokom - do Švošova. O jeho obyvateľoch sa traduje, že sú „suslavci“. Ako keby ich reč nebola najonakvejšou široko - ďaleko. Raz, keď bol Váh rozvodnený a čosi niesol dravý prúd, zakričal jeden: „Peš, peš, peš!“ Druhý to však videl inak: „šúdok letí“ - „ba je šuka“ - „veď má palče“ - „pažúriky“ - „ba palče“. A táto hádka vraj trvala až do zachrípnutia. Potom im z druhého brehu často pripomínali: „Švošovci, šúdok letí - húša kotnô - pažúriky - peš, peš, peš!“
Kedysi v krčme Švošovec rozprával: „Tá naša šučka mala dešať pšíčat, jedno jej ždochlo a tak oštalo jedenášť.“
Na opačnej strane Váhu je Hubová - Gombáš, kde „bobo straší.“ Tu sú hrdí na svoju reč, lebo vraj „Stankovci ťahajú, Švošovci šušľajú a gombášske dievky pekne rozprávajú“.
V neďalekých Stankovanoch obyvateľom tejto obce prischla prezývka „bunčári“. Vraj bunčov (chrústov) zbierali a chceli z nich variť lekvár.
Vráťme sa však späť do časti mesta patriacej niekdajšej Textilke - Rybárpoľa. Voľakedy sa tradovalo: „Rybárpole, koza kole, sadaj dole, kapsu dole.“
Od Švošova sa presunieme lesnou cestou do Komjatnej. Tu, keď išli vozom dolu kopcom, gazda zvolal na gazdinú: „Mara, prelož!“ (zadnými kolesami napred). A keď to už ako-tak išlo, starý sa spýtal: „Stará moja, kde sú ti krpce? Veď sú ti na chrbte.“
Poberme sa teraz opačným smerom - cez most do Likavky. Tu sa dozvieme, že „Likavka je veľké mesto, za korunu Likavčanov tisícdvesto.“ A už hádam ani netreba pripomínať, že tu žijú „meteníci“.
Z Likavky je na skok na Mních a do Martinčeka, kde niet vody a preto „sa im husi na skalách potopili“. Majú tam i „zbesnenô koliečko“, lebo keď pri oraní jednému gazdovi odpadlo, letelo ani „zbesnenô“ dolu kopcom až k Liskovej, kde bývajú odjakživa „mrzkáni“.
Od nich sa poberme na opačný koniec - do Ludrovej, kde mal pán Sova hrad Pánsovu. Meno „sovy“ im tak ostalo. Údajne aj preto, lebo keď sú ludrovské dievčatá v hore, húkajú ako sovy.
Odtiaľ popod Bielu púť sa dostaneme k vstupu do Revúckej doliny - do Bieleho Potoka. Tu sa hovorí, že „v Bielom Potoku sedí vlk v obloku“ alebo, že „na Bielej púti medveď mlieko múti“.
Niekoľko kilometrov južne je k „sajdákom“ do Liptovskej Osady. „Ľaľaľa, koťuha sa váľala (vláčik do Korytnice)“. „Teraz pošinulo ťa“, povedal gazda susedovi a dodal: „Keď som išiel cez švagrovo hrachovisko, šteky na mňa psali, gagy husotali a keď som preliezal plot, driapy sa košeľovali.“
Poďme kúsok ďalej, do Revúc. A „byšťu“, skala vodu brala týmto „mrncúrom“. Odtiaľ sa pustíme oproti, do Lúžnej, kde na poliach pri práci uvidíme „pšogáňov“, ktorí mesiac lapali do vreca.
Na záver našej poznávacej púte nesmieme zabudnúť zavítať do Sliačov, kde obľubujú „havušky“. V Ivachnovej sú „hrvoliaci“ a „lovci, vyrezali ovci, posolili koryto, pozobali ako žito, vysypali na pratáček, pozobali ako máček“.
V Liptovskej Teplej sú dve kasty - „drobári“, ktorí chytali droby a prali ich na skale, a „klamárnici“. V Lúčkach sú „havkáči“, pretože omylom namiesto barana zjedli psa. V Bešeňovej sa nachádzajú „zlodeji“, lebo Teplanom ukradli skalu, na ktorej prali droby.
V Michale zas žili takí, čo poslali kohúta do Bešeňovej pod parazolom, keď bolo pekne.
(Prameň: archív Liptovského múzea)