Sestra Sávia stála v Rumunsku pri zrode unikátneho projektu

RUŽOMBEROK (Ján Sokolský, foto archív) - Narodila sa v Ružomberku, detstvo a mladosť prežila v Likavke. Už vyše 20 rokov však pôsobí v netradičnej lokalite. Prišla s myšlienkou a stála pri zrode projektu, ktorý je v rámci krajiny unikátny. Reč je o Ľubici Lukáčovej, ktorá ako rehoľná sestra prijala meno Sávia. V jednom z najľudnatejších rumunských miest Temešvár zriadila hospic, vedie misiu medzi domácim obyvateľstvom a slovenskou menšinou v tejto oblasti. Zastihli sme ju počas krátkej návštevy v Likavke a jej aktivity v regióne západného Rumunska (oblasť Banát) priblížime v nasledujúcom rozhovore.
V úvode dovoľte nazrieť do vášho vnútra. Kedy a ako vo vás dozrelo rozhodnutie vydať sa na dráhu pomáhať ľuďom?
"Pôsobím v rámci rehole františkánov - spiritualita sv. Františka z Assisi. Uplynuli štyri desaťročia od rozhodnutia a vstupu do tejto rehoľnej spoločnosti. Sledovať a nasledovať vnútorný hlas mi vždy pripadalo normálne, a tak i moje rozhodnutie pre toto životné povolanie bolo vypočutie hlasu, ktorý ma pozval. Ja som prijala pozvanie a teraz môžem povedať, že sa mi nič lepšieho nemohlo prihodiť. Je to silná a krásna cesta."
Ako sme už naznačili, bola ste pri zakladaní hospicu v Temešvári. Prečo ste sa rozhodli práve pre túto krajinu a toto mesto?
"Po revolúcii v roku 1995 sme prišli pomôcť našim spolusestrám v Rumunsku a po osvojení si rumunčiny sme sa veľmi prirodzene zapojili do misijnej činnosti v miestnej charite. Slúžime aj slovenskej menšine v počte približne 2 000 ľudí v Temešvári a okolí. Po dosť namáhavej práci opatrovania chorých v domácnostiach,sme sa rozhodli otvoriť paliatívne centrum typu hospic, aby sme scentralizovali ťažko chorých a zomierajúcich, o ktorých bolo nutné sa starať 24 hodín denne. Takže od roku 2007 pracujem aj ja v Dome Božieho milosrdenstva ako koordinátorka, respektíve ako vrchná sestra."

Hospic, naozaj ťažká téma. Čo obnáša práca v ňom, koľko námahy si vyžaduje? Máte popri tom všetkom čas na duševné pookriatie, modlitbu či zastavenie?
"Je to práca ako v nemocnici, ale zároveň aj akési neustále duchovné cvičenie. Sme denne svedkami tichého intermezza medzi životom a prirodzeným návratom k najpravdivejšej podstate človeka. Nebojíme sa hovoriť o zomieraní ako o ceste k Bohu, o ceste k svetlu, k láske. Hospicové prostredie je preto veľmi otvorené a aj nás, zamestnancov, napĺňa pokojom a upravuje v nás životné hodnoty."
Je potrebná nejaká špeciálna príprava na prácu v hospici?
"Áno. Práci predchádza ročný kurz paliácie. Potrebné sú aj psychologicko – spirituálne stretnutia s duchovným a psychológom. V tejto oblasti by nemal pracovať človek, ktorému v predošlých 365 dňoch zomrel niekto z rodiny."
Kedy vám v súvislosti s vašou prácou bolo najťažšie a na druhej strane, ako vás táto práca obohacuje?
"Keď sa snažíte postaviť milosrdenstvo do stredu svojho záujmu, začnete chápať, že je to len iné meno lásky, ktorá chce byť žitá a videná v skutkoch. A potom už len ďakujete, že vás Boh predchádza svojou pomocou a dodáva silu."

Pre plastickosť, pridajte pohľad na to, ako vyzerá samotný hospic v Temešvári?
"Má kapacitu 10 pacientov, ktorí u nás zotrvajú maximálne tri týždne. Ide zväčša o onkologických pacientov z temešvárskych nemocníc. Prijímame všetky sociálne či vekové vrstvy obyvateľstva, bez ohľadu na vierovyznanie. Poskytujeme im komplexnú zdravotnícku starostlivosť v terminálnom štádiu ich choroby. Taktiež máme na starosti príbuzných, pre nich je k dispozícii psychológ a zdravotná sestra. V hospici celkovo pracuje 21 ľudí, z nich je šesť rehoľných sestier zdravotníčok (päť zo Slovenska). Náš hospic, Dom Božieho milosrdenstva, bol prvý v západnej časti Rumunska. Rôznym spôsobom nám pomáha rehoľa redemptoristov a podporujú nás univerzitné pastoračné centrá z Bratislavy a z Košíc."
Ako vás prijali domáci obyvatelia?
"Temešvár je kultúrne, rýchlo sa rozvíjajúce mesto. Žijú v ňom ľudia osem národností a 20 náboženstiev, aj keď dominantné je pravoslávie. Domáci nás prijali úplne bez problémov."
Vráťme sa do vlasti. Kde ste pred odchodom do Rumunska v rámci Slovenska pôsobili?
"Na základnú školu som chodila v Likavke, strednú som navštevovala v Ružomberku. Počas komunizmu som pracovala na rôznych oddelenia vo viacerých nemocniciach. V Ružomberku to bolo na pôrodnici, rada si na to spomínam a hlavne na doktora Ľuba Javorku. Myslím, Janko, že som bola aj pri tvojom narodení."
Fúha, no celkom prekvapivá informácia pre mňa. Tak vám touto cestou úprimne ďakujem, že ste mi pomohli na svet. Preto zostaňme v regióne aj pri ďalšej otázke. Ako často navštevujete Ružomberok a Likavku? Aké zmeny za ostatných 20 rokov v rodnom Liptove vnímate?
"Aspoň raz do roka sa snažím prísť pozrieť mojich blízkych. Liptov je miesto, kde si prídem vždy na niekoľko dní oddýchnuť. Zmeny si netrúfam vymenovať, ale vnímam ich a za posledné obdobie naberajú na obrátkach. A priznám sa, že túžobne očakávam jednu zmenu a síce, že budem môcť odbočiť z diaľnice rovno do Likavky (smiech)."
(článok sme uverejnili v Ružomberskom hlase č.21/2018)