ROVNÍ A ROVNEJŠÍ

TARBES/RUŽOMBEROK (Michal Domenik, foto Viktor Poliak) - Výnimočný český herec a spisovateľ Jan Werich povedal: „Jednému som vždy veril – že nás pán Boh stvoril všetkých rovnakých. Jeden je biely, druhý čierny, iný zase poďobaný od vyrážok. Ale všetkým nám je zima, všetci musíme dýchať. Všetci sme smrteľní. Aj nesmrteľní. Nikto si nesmie myslieť, že je niečo viac, niečo lepšie ako ten druhý. Lenže tomuto môžu veriť a rozumieť iba tí z ľudí, ktorí majú radi ľudí.“
Plnosť tohto citátu v prenesenom zmysle zažili na vlastnej koži fanúšikovia MBK Ružomberok, ktorí sa 30. januára vydali do 2 200 km vzdialeného francúzskeho Tarbes na odvetný zápas Európskeho pohára FIBA.
Titulka z miestnych novín
„Cesta bola vyčerpávajúca, trvala takmer 24 hodín, avšak vďaka výbornej partii ušiel čas rýchlo,“ začal rozprávanie o výnimočnom zážitku jeden z fanúšikov Juraj Haríň.
Pre naše noviny pokračoval: „Pred zápasom sme našli otvorený podnik Big Ben Pub. Jeho majiteľ obetoval pre nás titulnú stránku z miestnych novín, kde sa písalo o zápase Tarbes-Ružomberok. Získali sme teda aj pekný suvenír.“
Pred halou, kde sa duel odohral, pozerali miestni na priaznivcov z Ružomberka veľmi prekvapene. „Aj sa tvárili začudovane, že sa niekto zo Slovenska unúval vôbec cestovať tak ďaleko a podporiť svoj tím. Neskôr sme si uvedomili, že ich vzťah k domácemu družstvu je na celkom inej úrovni.“
Pocit, že nás domáci považujú za kohosi menejcenného, postupne prerastal do reality. „Všetko sa to začalo, keď nás pokladníčka chcel obrať o cenu za lístky na zápas – dvakrát. Hoci sme ich mali zaplatené a chceli sme si ich vyzdvihnúť, slečna sa neustále dožadovala ich opätovného zaplatenia,“ líčil situáciu J. Haríň.
Zrazu si spomenula...
Nejde o to, že vstupenka stála 8 eur, ale o princíp, pokračoval ďalej. „Keď sa napokon dostavil náš klubový manažér Rado Popelka a rázne ju upozornil, že lístky sú už zaplatené, zrazu si slečne spomenula a my sme konečne vošli do haly.“
Hráčky už trénovali, rozcvičovali sa na dôležitý duel. Naši priaznivci si našli miesto v sektore za lavičkou MBK, presne podľa označenia na vstupenke. „Pozdravili sme „našich“, otvorili sme si pivko, ktoré sme prepašovali do haly a tešili sme sa na úvodný hvizd,“ opisoval už zdanlivo bezproblémovú atmosféru J. Haríň.
„Že sme v akejsi nemilosti, ukázala ďalšia zápletka. Domáci usporiadatelia nás totiž chceli z našich miest vypoklonkovať. Ďalšia výmena názorov však ukázala, že nie sme odhodlaní ustúpiť. So zvláštnymi pocitmi sme napokon zostali na svojich miestach.“

Európania druhej kategórie?
Slogan z titulku sa však prejavoval aj naďalej. Znovu dostáva slovo J. Haríň. „To, že sme pre nich Európania druhej kategórie, sme cítili doslova po celý zápas. Ten častejšie pripomínal ragby ako basketbal. Jasné, že to vrelo aj v nás a nepokoj z palubovky, kde rozhodcovia akosi pričasto prehĺtali píšťalky, sa preniesol aj na nás. Bolo očividné, že Ruža tu nevyhrá za žiadnych okolností. Došlo nám, prečo domáci odmietli zápas vysielať naživo. Bolo nám jasné, prečo hala, ktorá inak býva tichá a ledva sa ozve potlesk, zrazu dokáže aj zahučať. Akoby sa hráčky Tarbes zhostili úlohy Gandalfa, ktorý v Pánovi prsteňov dokázal zastaviť nepriateľa za každú cenu.“
Aj keď bol zápas krutý, Ružomberčanky to nevzdávali a bojovali do samého záveru. Dokázali sa podľa slov J. Haríňa preniesť cez fakt, že trénerovi MBK jednoducho bezdôvodne nepovolia oddychový čas, alebo že fauly proti Ruži sa prekvalifikovali na úroveň bojových športov.
„No aj napriek tomu, že bolo každému, kto prišiel do Tarbes z Ružomberka jasné, že tu dnes MBK nevyhrá, nikto sa nevzdal. Ani my na tribúne, ani nik z tímu na palubovke. Hoci sme prehrali a nepostúpili, práve my sme mohli byť tí hrdí,“ myslí si J. Haríň.
Hráčky v oranžovom po domácom víťazstve 68:65 podľahli súperovi vo Francúzsku 48:62, a do ďalších bojov sa kvalifikoval Tarbes.
Záverečné slová za celú skupinu fanúšikov Ružomberka, ktorí neváhali a išli podporiť svoj tím na juh krajiny galského kohúta, vyskladal J. Haríň takto: „Všetko nasvedčuje tomu, že Európanmi druhej kategórie boli v Tarbes domáci. Z pozície fanúšika mi bolo ich správanie ukradnuté, boli jednoducho povedané, „pokakaní“. Mňa však veľmi teší, že sa francúzsky klub tak bál Ružomberka, že musel svoj postup zabezpečiť špinavými praktikami. A to je, rozhodne, naše víťazstvo!“
4 500 km stálo za to!
Po zápase sa v daždi pred halou stretli naši fanúšikovia s hráčkami a realizačným tímom MBK: „Všetci majú náš obrovský rešpekt. Cesta do Francúzska mi dala veľa. Tí, ktorí sme tam boli, to veľmi dobre vieme. Boli sme lepší a náš klub čaká, verím tomu, skvelá budúcnosť. Tých takmer 4 500 kilometrov rozhodne stálo za to!“
Rumunský historik, prozaik a filozof Mircea Eliade povedal: „Hocijaký zbabelec môže šťastne vybojovať bitku vtedy, keď si je istý výhrou, ale ukážte mi človeka, ktorý bude mať odvahu biť sa vtedy, keď cíti jasnú prehru. To je moja cesta – a na nej je mnoho víťazstiev horších než porážka.“