V Iráne na Motyčákovú ženy nemali

RUŽOMBEROK (Ján Svrček, foto archív) - Ružomberská šachistka Monika Motyčáková má za sebou prvé tohtoročné veľké podujatie. Slovenská reprezentantka štartovala na 9. ročníku prestížneho open turnaja Ferdowsi International Master Cup v druhej najväčšej iránskej metropole Mašhad. V konkurencii 54 šachistov skončila na veľmi peknom 20. mieste a bola najlepšia zo žien.
Pôvodne ste vo svojom kalendári mali zaškrtnuté podujatie na Gibraltáre, a napokon ste medzinárodnú sezónu otvorili na ázijskom kontinente. Prečo?
„Turnaj na Gibraltári, ktorý má vo svete veľký zvuk, bol už naplnený. Organizátori uzatvárajú prihlášky s väčším predstihom, takže som hľadala v tomto období niečo iné.“
O aký podnik v Mašhade išlo?
„Bol to šachový festival, ktorý pozostával z troch turnajov rôznej úrovne. Ja som absolvovala najkvalitnejší s rankingom nad 2100 bodov. Celkove malo v Mašhade zastúpenie 25 krajín.“
Moslimský Irán je pre našinca niekedy dosť nečitateľný. Neodrádzalo vás najbližšie okolie, aby ste zvážili cestovanie do tejto krajiny?
„Vo svojom okolí som sa stretávala so zmiešanými reakciami. Pár najbližších nebolo z môjho rozhodnutia veľmi nadšených, no väčšej časti, ktorá akceptovala moje rozhodnutie, som cítila podporu. Vo všeobecnosti v našich končinách panujú predsudky o tejto krajine. Ľudia si často Irán spájajú s Irakom, kde ešte relatívne nedávno zúrila vojna. Irán je síce susedná krajina, avšak vojna tam skončila pred viac než tridsiatimi rokmi.“
Prečo padla vaša voľba práve na túto exotickú krajinu?
„Irán, ako človek s cestovateľským duchom, som mala v hľadáčiku už dlhšiu dobu. Pred dvomi rokmi ma oslovil kamarát, či by som sa nechcela pridať a ísť si do Iránu na turnaj. Bola som nadšená z takejto ponuky, ale v danom termíne to nešlo. Teraz sa situácia zopakovala a ani som neváhala. Vo voľnom pozerám cestovateľské dokumenty, tiež čítam blogy, Irán ma lákal predovšetkým bohatou históriou, silnou šachovou úrovňou a aj tým, že nepatrí k bežným cestovateľským destináciám.“
Čo sa týka šachu, platili tam nejaké pravidlá pre ženy, týkajúce sa oblečenia priamo na turnaji? A mimo?
„Vo všeobecnosti musia ženy v Iráne, a turistky nie sú výnimkou, vždy rešpektovať „dress-code“. Na verejnosti musia mať vždy hidžáb, čiže šatku zakrývajúcu vlasy a krk, tiež voľnejšie oblečenie, ktoré maskuje ženské krivky. Do protokolu takisto patria zahalené ruky a uzavretá obuv. Tieto pravidlá sa nás týkali všade, v hracej miestnosti i mimo nej. Na šatku som si zvykla pomerne rýchlo, hoci s jej upevnením na hlave som spočiatku dosť bojovala. Jedinou nepríjemnosťou pre mňa bolo nosenie dlhého oblečenia v pomerne teplej hracej miestnosti, navyše s vydýchaným vzduchom. Vtedy som závidela mužom tričká s krátkym rukávom.“
Aká ďalšiu zaujímavosť by ste ešte prezradili?
„Pre nás zvláštnosťou bolo, že v Iráne si muži so ženami nepodávajú ruky. Človek je zvyknutý, že každá šachová partia začína a končí podaním ruky medzi hráčmi. Súperov som väčšinou dostávala do pomykova mojím automatickým vytasením ruky. Netradičné preto bolo aj oficiálne vyhlásenie výsledkov. Prijímala som gratuláciu bez potrasenia ruky. Musela som si dávať veľký pozor, aby som nevyrobila nejaký škandál.“
Aké celkové pocity z tohto pobytu prevládajú?
„Veľmi pozitívne. Pred mojím pobytom v Iráne som mala o tejto krajine veľa prečítané, ale cítila som aj veľký rešpekt. Jedna vec sú články, ale realita, ktorá vás zasiahne hneď po vystúpení z lietadla, môže byť úplne iná. Aj moje najsmelšie očakávania však boli výrazne prekonané. Ľudia v Iráne sú veľmi priateľskí a milí. Nevedia síce veľmi dobre po anglicky, ale sú vždy ochotní sa s vami nejako dohodnúť, vedia si poradiť i nohami a rukami. Takisto o nich platí, že sú dosť pohodoví, preto všetko robia na poslednú chvíľu. Veľmi sa mi páčila aj ich perzská architektúra, z každého kúta na vás vyskakujú krásne farebné mozaiky. Prekvapilo ma aj, ako bezpečne som sa v tejto krajine cítila.“
Čo vám najviac zostane v pamäti?
„Jednoznačne návšteva svätyne Imam Reza Shrine v Mašhade. Po svätyni v Mekke je druhou najväčšou na svete a je najposvätnejším miestom v Iráne. Je to obrovský komplex, vystavaný naozaj honosne, ozdobený krásnymi farebnými mozaikami a zlatými dekoráciami. Ohromená som zostala už pri vstupe na nádvorie a úplne bez slov som kráčala do zrkadlovej miestnosti, kde máte problém dovidieť na jej koniec. Všetko sa ligoce a každý centimeter je pokrytý kúskami zrkadiel a dekorácií.“
Všimli si organizátori a mužskí súperi, že ste najlepšia žena?
„Určite všimli, ale definitívne to bolo až po výhre v poslednom kole. Na turnaji štartovalo pomerne veľa žien a mladých dievčat a pár z nich skončilo v tesnom závese za mnou.“
Aké bolo ubytovanie, strava?
„Celkove v Iráne je štandard ubytovania nižší ako u nás. Izbu sme mali ale pomerne peknú, jediným mínusom bolo, že chýbala toaleta v kúpeľni, tú nahrádzala v tejto krajine typická stupačka. Na začiatku to bol pre mňa poriadny šok, po čase si ale dokážete zvyknúť na čokoľvek. Strava bola pomerne chutná, lenže jednotvárna. Na raňajky sme mali vždy arabský chlieb s maslom a so zeleninou a čierny čaj. Obedy a večere boli rovnaké, voľba dosť obmedzená. Mohli sme si vybrať kurací, hovädzí alebo kuraco – hovädzí špíz s ryžou a zeleninou. Po desiatich dňoch takejto stravy sa už neviete dočkať domáceho jedla, nejakej kreativity na tanieri a dobrej kávy.“
...
(celý článok si môžete prečítať v Ružomberskom hlase č.7/2019)