Ružomberský hlas
  • Štvrtok 28. marec 2024
  • 0:0:0
  • Online:

RUŽOMBEROK (Michal Paška, foto autor) - Našim hosťom bol vedúci futbalového oddelenia denníka Šport Vladimír Pančík. Pri mene Vladimír Pančík sa viacerým v mysli vybaví dlhoročný riaditeľ Strednej odbornej školy polytechnickej v Ružomberku, ktorý je od februára tohto roku na zaslúženom dôchodcovskom odpočinku. Jeho syn, taktiež Vladimír, je známym novinárskym menom medzi futbalovými redaktormi. Ružomberský rodák je momentálne vedúci futbalového oddelenia denníka Šport, no kým sa na túto vážnu pozíciu dostal, absolvoval veľmi zaujímavú cestu. Po zápase futbalistov Ružomberka s Dunajskou Stredou nám (nielen) o nej ochotne porozprával.
Aké boli vaše novinárske začiatky? Vždy ste sa chceli venovať tejto práci?
„Vždy ma najviac bavil futbal. Chodil som odmalička na zápasy, hrával som na nižšej úrovni. Vždy som chcel robiť okolo športu. Športová žurnalistika bola jedna z vecí, ktorá ma začala lákať, keď som mal 14 či 15 rokov. Vďaka vtedy rozmáhajúcej sa internetovej športovej žurnalistike sa mi podarilo začať písať prvé články pre internetový portál Profutbal. Ďakujem za prvú šancu, ktorú som dostal ako pätnásťročný. To je niečo, na čo sa nezabúda a za to budem vždy vďačný. Ďakujem vtedajšiemu šéfredaktorovi Martinovi Galajdovi, ktorý ma v tom čase veľmi veľa naučil. Postupne som sa posúval a ako dvadsaťročný som bol za Profutbal na majstrovstvách sveta v Juhoafrickej republike, čo bola neoceniteľná skúsenosť. Ďakujem aj za podporu mame. V tom čase som sa mohol naplno venovať iba škole a práci, čo mi veľmi pomohlo.“
Byť v takom mladom veku na svetovom šampionáte musí byť nepochybne zážitok.
„To aj určite bol. V tom období som už študoval v Bratislave žurnalistiku, externe som pracoval aj v agentúre SITA a snažil som sa stále ďalej zlepšovať, keďže túto robotu som miloval. Kým som sa ale dostal na šampionát ako vyslaný redaktor, bolo za tým veľa práce. Začalo sa to spracovávaním agentúrnych správ, potom som sa venoval prekladom. S prácou regionálneho redaktora som začínal práve tu v Ružomberku. Keď ma v Bratislave prijali na školu, tak som už robil priamo odtiaľ, čo mi otvorilo nové možnosti. Spoznal som mnoho výborných ľudí, ktorí mi pomáhali napredovať a ktorým vďačím za veľa. Samozrejme, aj tvrdej práci. Vždy som k športovej žurnalistike pristupoval vážne. Práve na spomínaných majstrovstvách sveta som spoznal tím lídra športu v Slovenskom rozhlase Matúša Čunderlíka, ktorý mal primárne na starosti hokej. Keďže mal s futbalom v redakcii problémy, bol na majstrovstvách sveta ako futbalový redaktor. Na tomto šampionáte zároveň končil ako interný redaktor legendárny Stanislav Dutka, ktorý išiel do externého pracovného pomeru (mimochodom, tiež Ružomberčan). Matúš Čunderlík hľadal človeka na futbal, rozhodol sa, že to skúsi so mnou. Keď sa v novembri 2011 uvoľnilo miesto, prešiel som do Slovenského rozhlasu.“
Ako si na toto obdobie spomínate?
„Postupne som sa snažil napredovať a neustále na sebe pracovať. Podarilo sa mi dostať na pozíciu lídra vo futbale. Opäť vďaka drine a ľuďom, ktorí mi pomáhali zlepšovať sa. Spomenul by som okrem Matúša Čunderlíka aj Martina Šeďa, s ktorým som spolu odreportoval najviac zápasov. Bola to len tvrdá práca, nič viac. Vďaka nim a svojej snahe som zažil veľa krásnych pracovných zážitkov, ktoré považujem za svoje úspechy. Hovorím najmä o účasti na vrcholných turnajoch: absolvoval som Euro 2016, „malé“ Euro (šampionát do 21 rokov) o rok neskôr, reportoval som s Jozefom Jarkovským finále majstrovstiev sveta 2018, na čo som hrdý.“
Vašou ďalšou a nateraz poslednou zastávkou je Denník Šport. Ako sa zrodil váš „prestup“ z rozhlasu do jediného športového denníka na Slovensku?
„Udial sa za veľmi smutných okolností... (ticho). Dovtedajší vedúci futbalového oddelenia Martin Rybár vo veku 36 rokov nečakane zomrel. Bol môj veľmi dobrý kamarát, úžasný človek, s ktorým sme veľa zažili... Po Martinovej smrti v Športe hľadali vedúceho futbalového oddelenia. Ako prvý ma oslovil Miroslav Antol, ktorý v neľahkej situácii tri mesiace dočasne viedol futbalové oddelenie. S jeho myšlienkou sa stotožnil šéfredaktor aj riaditeľ, s ktorým sme sa dohodli na podmienkach a 1. apríla 2019 som sa stal jeho vedúcim. Odchod bol ťažký, v RTVS som zažil krásne viac ako sedemročné obdobie, ale keďže šéf športu Matej Hajko neprišiel so žiadnou protiponukou, usúdil som, že je ten správny čas na odchod. Nečakaným odchodom Martina Rybára futbalové oddelenie dostalo tvrdú ranu. Bol by som radšej, aby tu Martin Rybár bol a ja som nikdy túto šancu nedostal...“
Pravidelní čitatelia Športu si krátko po vašom príchode nemohli v novinách nevšimnúť viaceré pozitívne zmeny.
„Po nástupe na novú pozíciu som nerobil nič iné, ako počas celej novinárskej futbalovej kariéry – len som sa snažil makať ďalej a učiť sa nové veci. Bolo to opäť len o drine: posunúť veci, o ktorých som si myslel, že by sa posunúť dali. Myslím si, že sa nám toho na futbalovom oddelení aj veľa podarilo a že odvádzame dobrú prácu. Som hrdý na svoj tím, ktorý prijal mnohé myšlienky. Zároveň, členovia futbalového oddelenia svojimi názormi a myšlienkami formujú aj mňa. Pracujeme ako tím. Tí ľudia sú úžasní, som šťastný za to, akým spôsobom ma prijali a ako ma akceptujú.“
(celý článok si môžete prečítať v Ružomberskom hlase č.4/2020)

Vyhľadávanie

Štvrtok 28. marec 2024
0:0:0
Online: