Odviate časom: Čas pltníctva

RUŽOMBEROK (František Dian, foto archív Liptovského múzea v Ružomberku) - V minulosti sa ľudia z miesta na miesto prepravovali na koňoch, v kočiaroch, alebo pešo, na svojich nohách. Ružomberok mál oproti iným mestám výhodu, že leží na brehu Váhu a po vode sa od 15. storočia splavovalo drevo a výrobky z neho do dolných krajín, kde bol nedostatok dreva. Ukázalo sa, že nielen drevo a pltníci, ale po Váhu sa do Komárna a Pešti môžu rýchlejšie prepravovať aj ľudia. Do Ružomberka z Liptovského Hrádku a Liptovského Mikuláša vodou privážali zviazané brvná – poloplte. Tu, kde sa voda Váhu rozhojňuje prítokom Revúcej a ďalších potokov spájali húžvami poloplte do pltí, alebo zväzkov, aby ich pripravili na dlhú plavbu niekedy aj do Pešti. Pltnica bola na miestach, kde cez Váh vedie most na Oravu. Plťami sa prepravovali dosky, fošne, šindle, ale aj soľ, kožušiny, bryndza, syr a ďalšie trváce potraviny. Pltníctvom sa živila väčšina chlapov z Ružomberka, Lúčok, Liskovej, Liptovských Sliačov, Černovej, Likavky, Hrboltovej, Hubovej a Stankovian. Spočiatku to bola sezóna práca, ale od 17. storočia sa pltníčilo celoročne v závislosti od počasia a stavu vody.
Poznaním, že na pltiach je možná rýchlejšia preprava ako kočiarmi, pri ktorých museli kone prepriahať, alebo nechať oddýchnuť, sa „cestovanie“ na pltiach stalo pravidelnejším. Plavba z Ružomberka do Komárna trvala okolo šesť dní. Záležalo od počasia, vetra, výšky vodnej hladiny. Cestu nazad absolvovali pltníci pešo, ak sa prihodilo povozom a neskôr aj vlakom. Podľa toho cestovanie trvalo aj desať dní.
Plte sa denne preplavili na vzdialenosť 50–70 km. Na noc plte pribili pri niektorej dedine a nocovali na brehu, kde si spravidla pripravili aj denné teplé jedlo. Preprava ľudí na pltiach bola síce romantická, ale aj nebezpečná. Veď nejedna plť sa pod Strečnom rozbila o skaly a nie jeden pltník prišiel o život.
Plavba na plti pre cestujúcich bola zážitkom. Pod nohami sa pohrávali vlnky vody, občas medzi brvnami vyšplechli a očľapkali cestujúceho. Každý, kto chcel za poplatok cestovať plťou, musel sa zásobiť potravinami, ktoré s batožinou boli uložené z dosák zbitej búde, ktorá slúžila aj pre cestujúcich. Tí pri zástavkách buď na noc ostali na brehu ako pltníci, alebo panstvo vyhľadalo v dedine krčmu a ubytovali sa, aby skoro ráno na pltiach pokračovali v plavbe. Stávalo sa, že cestujúci si na plť vzal i kone a potom musela byť pre kone urobená jednoduchá maštaľ a pribraté i seno na kŕmenie. A boli prípady, že na plti sa plavil i kočiar, ktorý potom panstvo využilo na cestu do miest, kde sa plť nemohla dostať.
V polovici 18. storočia pre spoľahlivejšie a pohodlnejšie cestovanie začali v Ružomberku vyrábať lodice. Boli to dlhé, široké a ploché plavidlá s malým ponorom. Neboli kryté a slúžili na dopravné účely a na prepravu tovaru. Panská píla na Revúcej pri kaštieli rezala na lodice dlhé dosky. Mach a smola na upchanie špár medzi doskami boli ľahko dostupné v okolitých lesoch. K tomuto cieľu prišli do Ružomberka v roku 1713 majstri z Horného Rakúska a k remeslu priučili aj našich majstrov Michala Zvadu a Juraja Mastiša. Počet vyrobených lodíc v roku bol rôzny. V roku 1739 tu vyrobili až sto lodíc.
K významným cestujúcim plaviacim sa na pltiach dolu Váhom kroniky zaznamenali aj nasledovných. V roku 1656 uhorský palatín František Wesselényi, v roku 1706 sa na pltiach do Trenčína prepravovali zemania a sedliaci idúci na pomoc Rakoczimu povstaniu. V roku 1751 ružomberský richtár Juraj Rosinský sa plavil na súdne pojednávanie do Pešti, v roku 1757 sa z Ružomberka do Pešti plavili vyslanci liptovských miest s ružomberským richtárom Jánom Fábrym, aby hájili záujmy miest Liptova pred útlakom likavského panstva.
V roku 1802 sa plavil arciknieža Jozef do Komárna, v roku 1807 generál Brady so sprievodom do Hlohovca. V roku 1847 slovenskí vlastenci Hodža, Daxner, Francisci, Matuška, Škultéty, Krčméry sa plavili na ceste do Čachtíc na rokovanie o zavedení spisovného slovenského jazyka.
Všetky tieto plavby na pltiach začínali v Ružomberku. Cestovanie po Váhu bolo bezpečnejšie ako kočom cez hory, kde číhalo nebezpečenstvo ozbíjania zbojníkmi. Ale aj plte prepadali zbojníci. Jánošíkova družina pod Strečnom ozbíjala farára z Dlhej na Orave plaviaceho sa na plti a pri Kráľovanoch farárovu ženu z Liptovského Jána.
Okrem plavenia sa dolu Váhom preprava cez vodu mala ešte jednu zvláštnosť. Tam, kde nebol most ponad Váh, alebo bol priďaleko, prekvitalo remeslo prievozníka. V Černovej, na miestach kde je autoservis, prevážal na kompe Ján Cibulka robotníkov z Hubovej do textilky a po práci nazad.
V Ivachnovej bol prievozníkom Jozef Baďo a keď o podobnú službu sa snažil aj Július Hariň, konkurencia mu do rána nový „hajov“ – kompu porúbala. Bez kompy sa nezaobišli ani obyvatelia v Hrboltovej, v Švošove a v Stankovanoch. Na kompách prepravovali nielen osoby, ale aj povozy či už prázdne, alebo naložené. Problémom bol prevoz pri záplavách a veľkej vode a v zime pri zamrznutí Váhu.
Po sprevádzkovaní železnice (1871) pltníctvo postupne oslabilo a v roku 1936 zaniklo. S nim zaniklo aj nebezpečné a namáhavé remeslo pltníkov, ktoré poskytovalo obživu rodinám všetkých dedín v okolí Ružomberka.