Krutý narodeninový darček

TURÍK/LISKOVÁ (Michal Domenik, foto Silvia Žuffová) - Vladimír Kačalka z Liskovej určite nikdy nezabudne na 2. apríl 2020. A nielen preto, že v tento deň, rovnako ako roky predtým, mal osláviť svoje narodeniny. Bol to štvrtok. Mohol pokojne byť jeho posledný v živote. Nechajme však hovoriť človeka, ktorý sa práve v ten deň druhýkrát narodil...
„Vybral som sa pomôcť sestre do záhrady rodičovského domu v Turíku. Motorovou pílou som prerezával ovocné stromky. Nešťastnou zhodou okolností sa však zrazu píla uvoľnila a odskočila od kmeňa stromu,“ začína líčiť krutý narodeninový darček 63-ročný Vladimír.
Ako hovorí ďalej, bol to okamih. Motorová píla sa mu zarezala do ramena a poškodila mu cievy, ako aj žily. Inštinktívne si však stlačil postihnuté miesto, nablízku však nikoho, kto by mu okamžite pomohol, nevidel.
Bolo však treba reagovať rýchlo, už išlo skutočne o život. Našťastie, napokon mu nebolo súdené prejsť na druhý breh životnej cesty...
Nestratil duchaprítomnosť a o pomoc naliehavo zvolal na sestru, ktorá ho počula a prišla. Rovnako sa pomoci dočkal aj od susedov Františka Poleča, profesionálneho záchranára a jeho manželky Lucie. Aj jeho priateľ Viktor Murín bol nablízku a tiež svojím dielom pomohol.
„Stabilizovali ma do príchodu záchrannej služby. Zastavili krvácanie. Zavolali záchranku. Potom ma naložili do sanitky a smeroval som do ružomberskej nemocnice,“ spomína bývalý policajt, ktorý v službe ľuďom pracoval 25 rokov.
Ocitol sa na Kliniky cievnej chirurgie, kde mu operovali postihnuté rameno. „Musím povedať, čo mi potvrdili aj lekári v našej nemocnici, že záchranár František Poleč ma doslova zobral smrti z pazúrov,“ uvádza pre naše noviny bývalý policajt.
Tu sa začína druhá časť jeho príbehu, ktorá je o prístupe odborníkov v Ústrednej vojenskej nemocnici SNP – Fakultnej nemocnici v Ružomberku. „Ich konanie bolo viac ako profesionálne, dávali do toho celé srdce,“ spomína a dodáva, že operácia trvala približne 2 hodiny a 20 minút.
Po tom všetkom zostal v nemocnici. Liečil sa približne dva týždne, až do 17. apríla, kedy bol z kliniky prepustený do domácej liečby. „Chcem opätovne zdôrazniť prístup skutočných odborníkov v našej nemocnici a úprimne poďakovať celému zdravotnému personálu.“
Podľa jeho slov, nejde len o ich ukážkovú profesionalitu, ale aj o mimoriadne ľudský a skutočne obdivuhodný prístup. Znovu má slovo V. Kačalka: „Uvedomil som si, že sa to všetko dialo v mimoriadnej situácii pandémie. Viem, že aj v tom čase, kedy ma doviezli, mali s novým koronavírusom v nemocnici veľa starostí.“
Aj preto je nesmierne vďačný nielen personálu, ale aj sanitárom, všetkým, ktorí sa o neho starali. „Vyslovujem im veľké a úprimné poďakovanie. Takmer každú hodinu chodili za mnou a pýtali sa, či ma niečo nebolí, či niečo nepotrebujem.“
Rád by zdôraznil, že vďaka všetkým, ktorí v nemocnici pracujú a starali sa o neho, a ktorí mu v danej mimoriadnej situácii pomohli, má ešte stále ľavú ruku. „Cítim, že urobili kvalitnú odbornú prácu. Ako keby som bol ich rodina. Skutočne, je to niečo príkladné a úžasné v našej ružomberskej nemocnici.“
Ďakujte záchranárovi Františkovi Polečovi, že to urobil odborne a profesionálne, zachránil vám život – to mu opakoval prednosta kliniky František Rusňák. „Okrem neho ako prednostu kliniky som však veľmi vďačný aj lekárom Zuzane Genčúrovej a Františkovi Oravcovi, ale aj ďalším, napríklad primárovi Jánovi Kobelovi, ktorý mi tiež veľmi pomohol.“
V súčasnosti chodí na rehabilitáciu, a stále má nádej, že ruka nezostane nehybnou naveky. „Áno, zatiaľ je to tak, ale sľúbil som v nemocnici všetkým, ktorí sa o mňa starali, že ak budem ňou znovu hýbať, prídem ich objať, celú kliniku. Za to, ako mi pomohli, si zaslúžia veľký potlesk.“
Na znak svojej vďaky napísal aj na ministerstvo obrany, ktoré je zriaďovateľom ružomberskej nemocnice. Podľa jeho slov totiž majú aj tam vedieť, že máme v našom meste veľmi profesionálnych, kvalitných lekárov, a navyše, v tejto výnimočnej pandemickej situácii.
Vladimír Kačalka sa celý profesijný život, ako sám hovorí, snažil pomáhať ako policajt ľuďom, ktorí to najviac potrebovali. Možno aj preto vie patrične oceniť všetkých, ktorí v onen narodeninový deň pomohli jemu.
„Ešte raz, viem, že opakovane a na záver, ďakujem záchranárovi Františkovi Polečovi, jeho manželke Lucii a priateľovi Viktorovi Murínovi. Oni boli prví, ktorí mi pomohli zachrániť život,“ dodal na záver pre Ružomberský hlas.
(článok sme zverejnili ako reportáž v Ružomberskom hlase č.10/2020)