Ružomberský hlas
  • Piatok 29. marec 2024
  • 0:0:0
  • Online:

RUŽOMBEROK (Stanislav Surový, foto Anna Tomčíková) - Žiarivý slnečný jas cyrilometodskej nedele už od rána naznačoval, že tento deň bude vydarený. Plné parkoviská okolo kostolov celý deň ako barometer ukazovali na hojnú návštevnosť bohoslužieb. Hrabovská dolina praskala vo švíkoch, policajné hliadky napomáhali v doprave. Nechýbali poľské a české čísla áut, popri množstve našich, predovšetkým z južných okresov. Najmä cyklisti sýtili kabínkovú lanovku svojím záujmom. Premávala až do podvečerných hodín. Na hladine vodnej nádrže preteky lodných modelov, plávajúci i člnkujúci rekreanti. Pohodička s polihovaním na tráve okolo. „Oddýchnuté pole dobre vracia zasiate osivo," uvádza rímsky básnik Publius Ovídius Naso.
Národ na štarte
Sviatok našich vierozvestcov má vždy akýsi podvedomý nádych svojbytnosti a sily národného ducha. Aj keď tohto roku bez väčších osláv, predsa z pozornosti neunikol.
Najbližšie patrocínium týchto svätcov je v kostole v Ľubochni. Sv. Ondrej na hlavnom oltári farského kostola v našom meste má však tiež po oboch stranách ich skulptúrnu prítomnosť.
Veľký vitrážny triptych Cyril a Metod od Ľudovíta Fullu, tiež tuná, najmä za slnečného svetla, bohatí interiér chrámu do podmanivej farebnej atmosféry.
Cyril a Metod, solúnski bratia, stáli na začiatku náboženskej a kultúrnej formácie nášho národa. Dielo, ktoré za pár rokov na území vtedajšej Veľkej Moravy vykonali, tak môže presvitať do našich dní dodnes.
Proglas, ako úvod ku prekladu evanjelií, patrí k historickým pilierom našej literatúry. Toto poetické dielo Konštantín Cyril napísal prakticky na kolene pri blikotajúcom svetle chabej sviečky. V pevnej básnickej stavbe verša je vášnivým apelom k národu, oslavou národného jazyka, ako nevyhnutného prostriedku šírenia vzdelanosti a zbožnosti.
Zároveň ma napadá, koľko „backspaceov“ a „deletov“ budem musieť ja v tomto krátkom texte použiť, kým sa dopracujem ku jeho koncu na tomto počítači!?
Veľký brat ťa vidí
Poryvmi mnohých nevľúdnych vetrov až búrok sme sa museli doslova prebojovať do dnešnej podoby moderného národa. Neraz sa zdalo, že čím bol útlak a nápor na náš národ väčší, tým sme sa viac tvarovali do pevnejšej a zomknutejšej podoby. Pocit spolupatričnosti a sily sa prejavoval asi najviac, keď bolo siahané na našu vieru a slobodu.
Po zbavení sa ťarchy vojen prišla komunistická poroba v prevzatom tvare a výraze od ruských boľševikov.
V šesťdesiatych rokoch, keď sme opäť ako národ naberali kultúrnu silu svojbytnosti a politickej nezávislosti, prišlo opäť prekliatie v podobe okupácie, ktoré uvalilo jarmo zotročenia na náš národ. Naša hymna nikdy odvtedy nehrala bez toho, aby po nej nezaznela sovietska. Štátna vlajka visela vždy v sprievode, v symbolickom dohľade, tej sovietskej.
Kde je sever?
Po zbavení sa príveskov a prívlastkov sme začiatkom deväťdesiatych rokov vykročili cestou slobody. Avšak, ako si tak kráčame, občas sa môže zdať, že strácame priamu cestu, začíname blúdiť alebo sa motáme dookola. Kultúrny základ akoby sa strácal, ocitáme sa v temnom lese, voláme po ruke vodcu, čo by nás viedla. Vyzerá to, že sami si poradiť nevieme.
Obraz jednotlivca vidíme často nielen hulákajúceho pešou zónou pri rannom svitaní, ale aj v zrkadle zverejneného inzerátu alebo v komentári k nejakému článku, dokreslenom množstvom gramatických chýb.
A súčasná spoločnosť? Tá dnes pozná po mene a tvári už pomaly viacej sudcov a prokurátorov než hercov a športovcov.
Semeno nenávisti
Koncom júna sme si pripomenuli 70. výročie potupnej popravy Milady Horákovej.
Justičná vražda, ako azda prvá reality šou v mediálnej histórii na svete. Osem hodín procesu, snímaného viacerými filmovými kamerami, v rozsudku ktorého čakala komunistami pripravená smrť. Scenár musí byť dopredu jasný.
Zmyslom tohto monster procesu nebolo ani vykričať sa a vyvŕšiť na biednej žene. Nebolo ani to, že ju treba za každú cenu popraviť. Hlavný zmysel tejto príšernej tragédie, v réžii boľševického komunistu, bolo, aby sa vyvolala v spoločnosti atmosféra nenávisti, odsúdenia. Tak potom štátnou ideologickou mocou zrežírované pracovné kolektívy, školská mládež, obce a jednotné roľnícke družstvá, mohli spisovaním petícií volať po treste najvyššom. Na povraze o dva roky nato skončil aj najvyšší komunistický predstaviteľ vo vtedajšej ČSSR, Rudolf Slánsky. Triedy žiakov základných škôl volali za jeho smrť...!
Ktovie, ako by to pokračovalo ďalej, dokedy by sme sa medzi sebou vraždili, keby nebol súdruh Stalin, pôvodca a autor všetkého takéhoto zla, v jeho centrále, v Moskve, zomrel.
Zasiať nenávisť je absurdný zločin mieriaci do srdca človeka. Miliónmi osudov a príkladov rôznych praktických postupov diktátorov od Stalina cez Hitlera až po Maa, by sa dalo pokračovať. Azda spomeňme aspoň jeden príklad Pavlika Morozova , ktorý nám pionierom, kojeným ideologickým mliekom tej doby, sa snažili dostať pod kožu aj v podobe povinnej literatúry. Jeho hrdinský čin, vraj hodný obdivu, spočíval v tom, že udal vlastného otca a aj susedov za ukrývanie a neplnenie povinných dodávok obilia. Aká úroda môže vzísť zo semena nenávisti šľachteného do vysokého výnosu a geneticky prepisovaného na iné, neskoršie časy?!
Vandalizmus či nenávisť?
Práve pred mesiacom sme na stránkach našich novín priniesli informáciu o zámernom poškodení šesťdesiatich mladých stromov, tak, že v raste už pokračovať nemôžu. Vandalizmus či terorizmus. Na také niečo sa treba nachystať. Nerobí sa to z afektu, zlosti, z impulzu. To by sa mohol poškodiť tak jeden-dva. Ale šesťdesiat!? Veď to chce námahu, prácu a čas - a prípravu.... Nové detské ihrisko na Makovického ulici mohlo byť snom našej pionierskej generácie, odchovanej na kúdoloch prachu škvárových ihrísk, keby sme si niečo tak úžasné vôbec vedeli v tej dobe predstaviť. Ku dnešnej spokojnosti zrejme ale nestačí. Hneď za nova sa muselo poznačiť vandalským činom. Žeby posledným?!
Nech vyhorí kostol
V deň odovzdávania vysvedčení si kráčal námestím pomedzi radostne pobehujúcimi žiačikmi mladý muž, očividne dávnejšie skončený s povinným vzdelávaním. Zaujal ma text na jeho čiernom tričku: KEEP CHURCH BURN DOWN, doplnený obráteným krížom satanizmu. Hm. Nech vyhorí kostol. Výstraha a či výzva. Určite vie, čo to má tam napísané a určite nám to chce dať najavo. Nenávisť, deštrukcia, výzva ku zlu. Svet je plný bláznov a ľudí s nevyspytateľným správaním. Aj udalosť z nedávnej minulosti vo vrútockej škole môže byť výstrahou pre budúcnosť. Kto seje vietor, búrku bude žať. Ale určite rozsievači kultúry, vzdelania a lásky, teda rodičia a učitelia, ktorí sa vyskytli v životnej etape týchto mladých mužov, nikdy nič zlé zrejme zasiať nechceli. Kde sa potom berie zlo v rôznych podobách...?!
Komunizmom šírená nenávisť, deklarácia sily, je opakom kresťanskej filozofie, ktorá hlása predovšetkým princíp lásky. Aj Miro Žbirka má v texte jednej svojej piesne: "V tom je ten fór, mať ľudí rád, tak začni skôr, kým príde skrat...!"
Zastavme ich, bratia...!
Možno, keby sme vydolovali v hĺbke svojho vnútra onen „praimpulz“ odovzdaný pred viac než tisíckou rokov biskupom a jeho bratom filozofom z byzantského Solúnu. Možno by sme boli viac kultúrni, viac ľudia, bratia, čo ja viem čo ešte – viac Ružomberčania, ktorí aj keď hneď nemusia obdivovať všetko okolo nás, ale aspoň si to vedia vážiť alebo aspoň tolerovať. Nebudú potom na radnici spisovať škody na spoločnom majetku. Ani vynovené fasády bytoviek v Políku nebudú musieť byť trápnym mementom a hlásnou trúbou našej grafomanskej neokrôchanosti. Akoby chcel niekto sebe, či druhým, niečo ukázať, dokázať. Stále sa nevieme trafiť do skutočných hodnôt života a okolia okolo nás.
„Osmý den schází nám...“ spieva Petr Janda zo skupiny Olympic
V minulom čísle som sa zamyslel nad cenou nedele v samozrejmom životnom cykle človeka, nad hodnotami, ktoré z prirodzeného rytmu striedania dní vieme vyťažiť.
Tohto roku sa štátny sviatok Cyrila a Metoda stotožnil s nedeľou. Mnohých preto zaskočili zatvorené obchody, ktoré inokedy po iné nedele zachraňujú svojím predajom našu ťažko skúšanú ekonomiku. Lenže to sviatočné voľno je asi jediný efekt, ktorý chceme a vieme z tejto historickej spomienky vyťažiť.
Sme nároční, nespokojní. Stále chceme viac.
Mnohé hodnoty akoby menili svoju veľkosť. Na samozrejmé veci kedysi, dnes by sme pomaly potrebovali lekárnické váhy, aby sme ich vedeli rozlíšiť.
Aktuálne sa naša spoločnosť trápi aj meraním ceny života. A zdá sa, že už ani tie váhy nepotrebuje, pretože nadobúda presvedčenie, že komfort matky je bezpochyby väčšia hodnota, ako život jej ešte nenarodeného dieťaťa...!
„Bože, čos‘ ráčil, slovenskému ľudu...!“ Táto hymnická pieseň, teraz môj povzdych, býva častým rámcom osláv, keď sa náš národ spomienkou obracia ku svojim koreňom. Mohla by byť aj jeho sprievodnou mantrou, stále sa opakujúcim vnútorným sloganom, ktorý volá po návrate žatvy úrody z pradávno zasiateho dobra. A to preto, aby sme sa všetci spamätali. Kus prázdneho miesta, ktoré by sa dalo zaplniť dobrotou a láskou, sa nájde v každom z nás...! Začnime.

Vyhľadávanie

Piatok 29. marec 2024
0:0:0
Online: