Odviate časom: Po stopách zabudnutých kúpeľov

RUŽOMBEROK (František Dian, foto archív Liptovského múzea v Ružomberku) - Prvá známa zmienka o Ľubochni je v listine kráľa Ladislava IV. z roku 1287, v ktorej sa hovorí o rieke Ľubochňa a vrchu Havran. Administratívne Ľubochňa patrila od roku 1882 pod obec Hubová a k osamostatneniu došlo až od 1. januára 1951. Ako vyhľadávané letovisko pre zamestnancov štátnej správy vzniká koncom 19. storočia. Údajne už desaťročia predtým (1832) boli postavené prvé liečebné domy Mária, Izabela, Fortuna, v ktorých liečili astmu a nervové choroby. Podrobnosti o kúpeľnej starostlivosti z tohto obdobia sa nezachovali.
V roku 1890 na podnet a pričinenie vtedajšieho riaditeľa lesnej správy Alberta Bodó a zásluhou grófa Andreja Betlena, štát nechal v Ľubochni postaviť niekoľko viliek. Betlen bol zakladateľom Tatranskej Lomnice a podobnú architektúru v secesnom štýle s dreveným hrazdením uplatnili stavitelia aj v Ľubochni.
V rovnakom slohu vybudovali aj železničnú stanicu. Štátne letovisko vo vilách bolo predovšetkým určené štátnym zamestnancom, stredoškolským profesorom, továrnikom, obchodníkom, podnikateľom, advokátom, dôstojníkom armády. Ako letovisko bola Ľubochňa sprístupnená v roku 1894. V rovnakom roku kompu na Váhu nahradili dreveným mostom a na železnici bola vybudovaná stanica pre prichádzajúcich hostí. Letovisko bolo v prevádzke spravidla od júna do konca septembra.
Od roku 1897 sa letovisko zmenilo na klimatické kúpele. Postavili päť budov štátnych hotelov, kúpeľný dom, reštauráciu. Bohatí vlastníci začali stavať súkromné vily. So stavebným materiálom pri stavbe uvedených budov neboli problémy. V blízkom okolí bol dostatok skál, v okolí Ľubochnianky piesok.
Už od 17. storočia tu boli tri píly, dve z nich v neskoršom parku. V doline sa pálilo vápno ešte aj za prvej ČSR. Na začiatku Ľubochne „U bahuriny“ bola pec na pálenie tehál. Všetok materiál z domácich zdrojov bol použitý na stavbu prvých ľubochnianskych víl a domov. Na mieste súčasného kúpeľného parku boli polia a pri rieke píly.
V roku 1905 vedenie kúpeľov vymenilo polia za lúky na holiach a vybudovali kúpeľný park. Jednu pílu zrušili a druhú presťahovali pred Vrátočnú. Súčasťou budovaného parku boli aj kvalitné tenisové dvorce, využívané v 20. a 30. rokoch aj Ružomberčanmi.
Po okraji lesov vybudovali chodníky – lesnú promenádu. Hoci v blízkosti nepramenila liečivá minerálna voda, vo vodoliečebnom ústave pripravovali ihličnaté vaňové kúpele. Do liečebných domov bol zavedený vodovod a neskoršie elektrické osvetlenie. Vodu zachytili z potoka Vrátočná a neskôr aj z prameňa Korbelka. Ľubochňa sa zmenila na klimatické kúpele.
Liečebnými prostriedkami bolo zdravé horské prostredie, čistý vzduch presýtený ozónom, prechádzky v parku a v prírode, športovanie (tenis), pobyt na slniečku. Liečili chudokrvnosť, poruchy krvného obehu, choroby dýchacích ciest, vyčerpanosť a únavu. Pre pacientov dovážali minerálnu vodu Rakytovku spod Rakytova.
Klientelu tvorili v prevahe Židia. V roku 1899 do Ľubochne prišlo 357 hostí a pacientov. V roku 1902 bolo 328 hostí a o rok neskoršie až 517. V roku 1905 bolo hosťom k dispozícii 130 hosťovských izieb a ubytovalo sa 750 hostí. Z vtedajších liečebných a ubytovacích zariadení sú po prestavbe doteraz zachované a využívane viaceré, ako Hotel Fatra, Šíp, Bratislava, Kollarov dom...
Po vzniku ČSR, uhorskou vládou zriadené ľubochnianske kúpele prevzal československý štát (1919). Kým počas prvej svetovej vojny návštevnosť kúpeľov poklesla, v 20. rokoch opäť stúpala. V rokoch 1922–1925 mali pacienti a rekreanti k dispozícii päť komfortne zariadených menších hotelov, viacero súkromných víl, ktoré boli celoročne využívané.
Fungoval moderne zariadený vodoliečebný ústav. Podával uhličité kúpele a z Rojkova a Stankovian dovážali rašelinu na rašelinový kúpeľ. Vedúcim lekárom bol vtedy MUDr. Jaroslav Holeka. V roku 1922 kúpele navštívilo 1325 hostí. Vedenie kúpeľov prikročilo k stavebným úpravám liečebných domov a rekonštruovalo vodovod a kanalizáciu (1923).
V roku 1927 si správa kúpeľov so súhlasom obce Stankovany v Rojkove prenajala minerálne pramene. Z Ľubochne popod vrch Kopa vybudovali turistický chodník až ku minerálnym prameňom. Jazierko Morské oko upravili, brehy vydláždili. Pramene na lúke Madách vyčistili, vybetónovali okraje prameňov a odkanalizovali. Miesto ohradili, vystavali kabínky a tak vzniklo provizórne kúpalisko pre pacientov a rekreantov. Dnes je toto miesto chráneným územím a jeho využívanie na účely kúpania je zakázané.
V predmníchovskom období patrili kúpele Ministerstvu verejného zdravotníctva v Prahe. Spravovaním kúpeľov bol poverený Juraj Orsagh. Vedúcim lekárom bol MUDr. Karol Burian, ktorému pomáhal MUDr. Vladimír Tausik. O pacientov sa starali ošetrovateľky, maséri, o poriadok na izbách chyžné. Pre ubytovanie pacientov a hostí boli k dispozícii kúpeľné domy: Bratislava, Havran, Šíp, Kollárov dom, Hviezdoslavov dom, Kriváň.
V ponuke na ubytovanie boli tiež súkromné vily, hostince, kaviarne. Na ubytovanie v Ľubochni slúžilo 343 hosťovských izieb. Liečebné prostriedky sa oproti minulosti nemenili. Na pitnú liečbu boli využívané štyri minerálne pramene, ktorých nezávadnosť a dovážanú vodu preskúmali a potvrdili 28. mája 1927.
Hostia sa mohli trikrát týždenne nechať vyviezť elektrickou železničkou na výlet do 27 km dlhej Ľubochnianskej doliny. V kúpeľoch sa liečili pacienti s chorobami dýchacích ciest, málokrvnosťou a z nervového vyčerpania. Od júna do októbra v roku 1927 kúpele navštívilo 1500 pacientov.
Denná strava vyšla na 30–35 korún, izba na 17–47 korún a minerálny kúpeľ stál 4 koruny. V ďalších rokoch boli rozširované a nadstavované niektoré vily ako Nezábudka, Godál, Fatra... Kúpeľný ruch vyvrcholil v roku 1938, kedy sa tu za sezónu vystriedalo 2322 osôb z Československa a 694 zo zahraničia. Istou zaujímavosťou je, že 5. novembra 1938 bol kúpeľný park pomenovaný Hlinkovým parkom.
Od roku 1939 kúpele patrili pod Ústredné riaditeľstvo štátnych kúpeľov v Bratislave. Politické zmeny a rozdelenie Československa sa podpísali pod návštevnosť. V roku 1939 kúpele navštívilo len 671 osôb a v roku 1940 to bolo 1118 ľudí. Kúpele mali úradne dovolené ubytovávať aj cudzincov, v zariadeniach pripravovať stravu, čapovať liehové nápoje, prevádzkovať hry.
V tom čase bol spracovaný projekt na úpravu ciest a chodníkov, ale vojnové roky 1944–1945 ho nedovolili realizovať. Prechodom frontu a bojov v zime a na jar 1945 boli kúpeľné domy značne poškodené. Po skončení vojny si vyžadovali rekonštrukciu a obnovu. Niektoré veľmi poškodené boli odstránené. Iné menili účelovosť a stali sa z nich obchodné zariadenia, kancelárske priestory, kultúrne miestnosti a rekreačné budovy.
V budove Šíp vzniklo kino, v zimných mesiacoch v Kollárovom dome hrávali divadlá. Do roku 1958 v kúpeľoch pre pacientov vyhrávala profesionálna hudba s primášom Illešom. Vystupovali spevácke skupiny (aj Hegerová, Velšicová...),herci, spevácko-tanečný súbor v gombášskych krojoch. V roku 1954 vedenie kúpeľov v osobe riaditeľa Matrtaja prepustilo časť kúpeľného parku pre výstavbu štadióna.
Napriek snahe a niektorým pozitívnym zmenám, kúpele už nikdy nenadobudli predvojnovú tvár. Postupne sa menili na liečebný ústav, až na súčasný Národný endokrinologický a diabetologický ústav. Liečili a liečia sa tu pacienti s poruchami žliaz s vnútorným vylučovaním, ale aj obezitou.
Tak je tomu aj v súčasnosti. Kedysi v okrese Ružomberok boli kúpele v Korytnici, v Ľubochni a v Lúčkach. Prežili iba posledne menované. Na rozdiel od Korytnice, ľubochnianske zariadenia slúžia – aj keď inému, ale liečebnému účelu.
(príspevok sme uverejnili v Ružomberskom hlase č.22/2020)