SÚDRUHOVIA, TAM SÚ DVERE!

RUŽOMBEROK (Stanislav Surový, foto Miroslav Matula) - Celá Európa je červená - odznelo v ranných správach. Na mo-ment som sa poľakal. Tentoraz bola informácia o značení pandémie vírusu na mape pre jednotlivé štáty. Smutná a ťažká vec. Sme v tom všetci.
Opití mocou
Červenou pandémiou komunizmu bola zase nakazená Európa až do 90. rokov minulého storočia. Bol to vírus, ktorý svojim vazalským štátom násilne naočkoval vtedajší Sovietsky zväz.
Socialistické štátne zriadenie, ktoré sa vytvorilo, bolo nástrojom uplatňovania politickej sily a vôle moci komunistov. Bezbrehá svojvôľa nad osudmi svojich občanov sa pečatila rozsudkami smrti, ťažkými väzeniami, zničenými kariérami, znemožneným štúdiom. Kto sa trochu priečil alebo len nezdal, oficiálnej politickej línii, bol okamžite posunutý do polohy nepriateľa štátu.
Marginalizovaní občania boli pod zvýšeným drobnohľadom mo-ci, obmedzovaní a odsudzovaní. Pojem sloboda mal veľmi ok-lieštený význam. Nedalo sa voľne publikovať, cestovať, vystavo-vať. A najmä nie kritizovať vládnucich komunistov. Bolo potrebné velebiť „leninskú cestu, stranícku líniu” a predovšetkým „vedúcu úlohu strany” v spoločnosti.
Všeobecne sa používalo slovo „strana”, pretože sa myslelo, že je to tá komunistická. Žiadna iná do úvahy ani neprichádzala. Postavenie v spoločnosti mala u nás v štáte ústavne zakotvené v článku 4. Strana a vláda bola spojená v jedno, posilnená polí-ciou, tajnou bezpečnoťou, justíciou, armádou.
Súdruh občan
Oficiálnym oslovením v spoločnosti, ktorá odstránila „pánov”, bolo slovo súdruh. Čosi ako kamarát. Teda súdruh učiteľ, súdruh major, súdruh traktorista, súdruh Novák. Súdruh farár akosi nepasovalo, napríklad, ako ani veľmi súdruh hokejista.
Pretvoriť ľudí a spoločnosť na svoj obraz sa však neveľmi darilo. Švíky a záplaty, ktorými sa snažila komunistická moc zošívať praskajúce vrece socializmu, popraskali. Bum.
17. novembra sa prevalila vlna túžby po oslobodení spod gniaviacej politickj ruky, ako aj z vazalstva spod Sovietskeho zväzu.
Napätí obavami
Pretečený pohár uvoľnil opraty cválajúcim koňom slobody.
Všetkého moc škodí, aj nezmyselným nariadeniam treba raz koniec urobiť. Neboli to ľahké kroky, zvlášť preto, že územie nášho štátu bolo obsadené vojskami Sovietskeho zväzu a reakcia z tejto strany bola nepredvídateľná. Veľká vojenská sila držala vo svojich rukách strategické miesta v republike.
Jednohlasne
Federálne zhromaždenie odhlasovalo zrušenie článku 4 v ústave ČSSR, kde stálo, že „vedúcou silou v spoločnosti i v štáte je predvoj robotníckej triedy, Komunistická strana Československa, dobrovoľný bojový zväzok najaktívnejších a naju-vedomelejších občanov z radov robotníkov, roľníkov a inteli-gencie.”
Zároveň sa zrušil aj článok 16 ústavy, o kultúrnej poli-tike, rozvoji vzdelania, výchove a vyučovaní, ktoré sa mali viesť v duchu vedeckého svetového názoru, marxizmu-leninizmu.
Zo všetkých 309 prítomných poslancov, prevažne členov komunistov, ani jeden nehlasoval proti ústavným zmenám, ani sa nezdržal hlasovania. Tak po vyše štyroch desaťročiach, 29. no-vembra, skončil v Československu mocenský monopol komunistickej strany a začala sa éra politickej plurality.
Komunistom odľahlo a odľahčilo
Izolovaný štát, či mocenské socialistické impérium, od-stavené od okolitého sveta nešlo udržať pokope. Samotní vládni mocisúdruhovia ho nevedeli ďalej riadiť. Obmedzenia a represie viedli všetkých do slepej ulice.
Súdruhovia komunisti sa potom transformovali do troch rôznych skupín.
Prví si výrazne vydýchli, že sa zbavili ťarchy straníckej príslušnosti, ktorú z rôznych dôvodov prijali aj proti svojmu vnútornému presvedčeniu. Hodili svoju trápnu minulosť za hlavu.
Komunisti v drobnochove
Druhí urobili taktický hmat preoblečenia kabáta a zoriento-vali sa v novom svete, aby mohli hneď plávať v hlavnom prúde. Azda najtypickejší postoj pre tú dobu.
No a tí tretí ostali verní svojim ideálom, v naivnom pokračovaní svojho presvedčenia. Živia komunistickú ideológiu v podmienkach drobnochovu doteraz. Ostáva dúfať, že už vzácnemu druhu tohto živočícha hrozí vyhynutie.
Zločincov naporiadok
Ráznejší krok k našej minulosti urobila NR SR práve na nedávnom svojom zasadnutí. Prijal sa zákon o nemorálnosti a pro-tiprávnosti komunistického systému.
21. august sa pozdvihol na pamätný Deň obetí okupácie Čes-ko-Slovenska a 24. jún sa stal Dňom pamiatky obetí komunis-tického režimu.
Zároveň symboly, oslavujúce, propagujúce alebo obhajujúce režim, založený na komunistickej ideológii, alebo jeho pred-staviteľov, sa zakazujú.
Komunizmus v krvi
Pandemický vírus komunizmu padol. Náš život v slobode už krája štvrtú desiatku rokov. Nesmieme zabúdať, že očkovaciu látku sme všetci prijali a aj geneticky odovzdali. Drieme v nás vírus, na ktorý si musíme dávať pozor, aby v pandémiu neprepu-kol.
Po Európe mátoží strašidlo — strašidlo komunizmu. Prvá veta Manifestu komunistickej strany. Verme, že to strašidlo, ktoré nás tak vystrašilo a zobralo so sebou množstvo ľudských životov, domátožilo…!
(článok sme uverejnili v Ružomberskom hlase č.23/2020)