Ružomberčania sú najpríjemnejší ľudia

RUŽOMBEROK (Ján Sokolský, foto rkhlas) - Viedol jednu z najväčších kultúrnych inštitúcií v regióne dve funkčné obdobia, teda osem rokov. Martin Krupa, lebo o ňom je reč, sa snažil rozvíjať aktivity Liptovského múzea, ktoré má expozície po celom Liptove, návštevníci zaznamenali viaceré inovácie, zároveň sa však nevyhol aj nespokojnosti časti verejnosti s niektorými krokmi. O post riaditeľa sa uchádzal aj na ďalšie obdobie piatich rokov. Vo výberovom konaní na župe, ktorá je zriaďovateľom, však neuspel. Na rozhovor pre Ružomberský hlas sme ho tak zachytili v jeho posledný deň riaditeľovania múzea a konfrontovali ho aj nepríjemnými otázkami.
Liptovské múzeum je do istej miery kolos, ktorý má širokospektrálny záber pokiaľ ide o činnosť, expozície či archív. Aké najvýznamnejšie počiny sa vám za osem rokov podarili?
"Na úvod musím povedať, že sme múzeum pripravili pre tretie tisícročie. Rovnocennej prezentácii a pozornosti sa dostalo všetkým expozíciám od Vyšnej Boce až po Vlkolínec. Pokiaľ ide o dolný Liptov – vo Vlkolínci sme naštartovali dve podujatia s pozitívnou odozvou – Festival pod Sidorovom a Poďakovanie za úrodu. Myslím si, že sa za tie roky stali príjemnou, obľúbenou a vyhľadávanou súčasťou ponuky programov na Vlkolínci v období vrcholu letnej turistickej sezóny. Vždy sme pre domácich i pre cezpoľných chceli priniesť do tohto prostredia zaujímavých účinkujúcich, či už šlo o renomované folklórne súbory, ale napríklad aj o Evu Mázikovú či Vlastu Mudríkovú. Obyvatelia Vlkolínca sa s nimi, napriek rozruchu, ktorý sme priniesli do centra osady, myslím, s nimi celkom zžili a obľúbili si aj skutočnosť, že sa viacerí z nich stali ich aktívnou súčasťou. Stali sme sa členom Občianskeho združenia Vlkolínec a trúfam si povedať, že aj vďaka nám sa situácia v tejto osade podarila stabilizovať."
Ďalšou vašou navštevovanou expozíciou bol hrad Likava. Ale aby to bolo pravé orechové pre turistov, niečo tomu chýbalo...
"Na Likave sme v ostatných troch rokoch naštartovali záchranu hradného brala a súvisiacich plôch hradných stien, zreparovali sme prístupovú cestu. Podľa odborného posudku išlo o hradné bralo v najhoršom stave na celom území Slovenska. Naším cieľom a snom bolo v zmysle platnej pamiatkovej štúdie obnoviť celý areál horného hradu a rekonzervovať súčasti dolného hradu, aby sa celý unikátny objekt mohol konečne stať magnetom pre návštevníkov Ružomberka s jeho okolím i celého Liptova, a aby mohol byť jeho potenciál využitý v plnej miere. Na obnovu súboru troch palácov horného hradu sú však potrebné veľké finančné prostriedky, a tu musí rozhodujúce slovo povedať zriaďovateľ múzea."
Prenesme sa do okresného mesta pred centrálu múzea. Aké novinky ste zrealizovali tam?
"V Ružomberku dostala vynovená expozícia archeológie koncom roka 2020 Cenu archeologickej spoločnosti. Ešte predtým sme začali s modernizáciou expozície dejín výroby papiera, ktorej integrálnou súčasťou sú aj moderné informačné technológie. Postupne sme v hlavnej budove v plnom rozsahu vynovili kúrenie, vymenili okná, zrekonštruovali hlavnú sálu, ktorá bola napadnutá drevomorkou a približne na dva až tri roky vyradená z prevádzky. Teraz je plne funkčná, od roku 2018 v nej postupne, na základe projektov, dopĺňame výstavný mobiliár. Zachovala si pôvodnú podobu, no v modernejšom architektonickom šate. Rok 2020 bol špecifický kvôli pandémii, ale nezaháľali sme a pripravili sme on-line vysielanie z uvedenia knihy o histórii liptovského múzejníctva, série tvorivých dielní pre verejnosť a z vianočnej tvorivej dielne či virtuálne prehliadky expozícií. Spomeniem ešte depozitár na Kalvárskej, ktorý sme zbavili vlhkosti, rekonštruovala sa strecha a inštaloval zabezpečovací systém."
Poslednou expozíciou múzea v okrese je kostol Všetkých svätých v Ludrovej-Kúte. Aké aktivity by ste pripísali na pozitívny vrub tejto nádhernej stavby uprostred polí?
"V kostole sa podarili komplexné reštaurátorské práce, vrátane všetkých nástenných malieb, nová je strecha. Návštevníci môžu v plnej kráse obdivovať aj úchvatnú nástennú maľbu sv. Krištofa na východnej stene svätyne kostola, ktorú reštaurátori doslova vytiahli z omietky, a ktorú len poniektorí poznali zo starej fotografie z prelomu 19. a 20. storočia. V areáli sme niekoľko rokov organizovali Festival stredovekej kultúry. Našou ambíciou bolo v relatívne „malom“ rozsahu ponúknuť obyvateľom Ružomberka, Ludrovej a ďalším počas prázdninového obdobia, poväčšine v nedeľu, kultivovanú alternatívu k bežnému spôsobu trávenia letných popoludní a podvečerov. Tieto soiré mali podobu stretnutí so stredovekou, renesančnou a barokovou hudbou, tancom a dobovým spôsobom života. Chceli sme zároveň v inovovanom šate nadviazať na tradíciu ludrovských organových koncertov z 80. rokov. Jedným z našich najväčších úspechov v rámci tohto podujatia bol angažmán slávnej maďarskej hudobnej skupiny Bordó Sárkány, ktorá aranžuje dobové skladby spred niekoľkých storočí v rockovom šate. Z Ludrovej odchádzala kapela priamo na populárny festival na budapeštianskom Szigete."
Čo sa naopak nepodarilo, respektíve ste nestihli uviesť do finálnej podoby?
"Opäť sa vrátim k hradu Likava, ktorý je najmonumentálnejšia pamiatka v správe múzea. Spoločným cieľom je hrad zachrániť a v plnom rozsahu sprístupniť. Na hrade Likava treba vybudovať expozičný a výstavný priestor v hornej časti, v plnom rozsahu sanovať a zrekonštruovať zachované hradné múry, dobudovať relaxačné priestory, rozšíriť kapacitu tak, aby hrad ožil. Celý zámer si vyžaduje od zriaďovateľa financie v odhadovanej sume tri až päť miliónov eur. V ostatných dvoch rokoch sme pripravovali v rámci našich možností aspoň zámer oživenia prvého hradného nádvoria, ktoré sme chceli (aj na základe dobových informácií) doplniť o drobnú drevenú architektúru, typickú pre vnútornú zástavbu hradov. Tu by sme prezentovali remeslá, typické pre život hradu, napríklad kováčstvo, bolo by tam zázemie pre návštevníkov a účinkujúcich, ktorí by do tohto prostredia, spolu s replikami dobových architektonických prvkov, priniesli aj pravý stredoveký kolorit a život. Prakticky päť rokov sme bojovali za umiestnenie centrálneho depozitára s rôznymi inštitúciami po celom Liptove, no nepodarilo sa. Treba si uvedomiť, že spravujeme 200 tisíc zbierok, čo je najviac v kraji."
Prejdime na inú tému. Predmetom kritiky na viacerých fórach bola vaša „spolupráca“ s ostatnými ustanovizňami pôsobiacimi na kultúrnej scéne v Ružomberku. Rozoberme si to postupne. Z Fotoklubu pri Liptovskom múzeu sme zaregistrovali negatívne reakcie, že ste nútili fotografov súťažiť o výstavné priestory, chceli ste za výstavu peniaze za prenájom či plán výstav na rok dopredu. Čo je na tom pravdy?
"Na jar 2016 vzišli z kultúrnej komisie pri mestskom zastupiteľstve pripomienky, že zarábame na dotáciách mesta pre fotografov. Aby sme neboli obviňovaní, nastavili sme jednotné podmienky pre všetky vystavujúce organizácie. Bolo potrebné formálne zmeniť ich sídlo, ale adresu múzea ako korešpondenčnú adresu sme im, pochopiteľne, ponechávali. Zmena sídla sa nedotkla len ružomberského Fotoklubu, ale svoju sídelnú adresu bez problémov zmenilo aj Fotoforum Ružomberok. Treba si uvedomiť, že nám išlo len o nastavenie takého modelu spolupráce, ktorý by bol aj po právnej stránke úplne v poriadku a nemohol by vyvolávať prípadné pochybnosti ani u nášho zriaďovateľa. Mám tým na mysli aj zmluvnú úpravu možnosti stretávania sa členov ružomberského Fotoklubu v priestoroch múzea vo večerných, mimo prevádzkových hodinách a fakturovanie primeraných nákladov múzea za elektrinu a pracovníka múzea, ktorý by túto činnosť a prítomnosť fotografov v budove múzea svojou prítomnosťou zabezpečoval. Predostreli sme teda Fotoklubu zmluvu, o ktorej podmienkach bolo možné ďalej rokovať a hľadať riešenie. Fotoklub sa však rozhodol za týchto podmienok odísť a nepokračovať v ďalších rokovaniach, čo jeho predseda, kultivovaným a vecným spôsobom oznámil môjmu zástupcovi Karolovi Dzuriakovi. My sme to akceptovali, ale následne sme sa museli potýkať s obvineniami, že sme fotografov z múzea vyštvali. Aj keď to, vzhľadom na môj odchod z múzea, nie je pre mňa už aktuálne, rád by som podotkol, že súčasťou môjho projektu na nasledujúce funkčné obdobie, bolo aj otvorenie sídelnej budovy múzea pre aktivity občianskych združení v podvečerných a večerných hodinách na základe dohodnutých podmienok. Chcem sa ešte vrátiť k nastaveným, niekoľko rokov praktizovaným podmienkam spolupráce so subjektami vystavujúcimi na pôde múzea, ktoré boli čiastočne zavedené ešte za pôsobenia mojej predchodkyne Ivety Zuskinovej. Podľa týchto aktualizovaných podmienok vychádza poplatok na 20 až 30 eur za jednu výstavu a celé jej trvanie, plus sme vyberali klasické vstupné za osobu do múzea. Treba si uvedomiť, že na vernisáž výstavy prídu ľudia, a potom už záujem o výstavu prudko opadne na úroveň náhodných jednotlivcov."
Ešte raz sa spýtame na potrebu predložiť plán výstav na rok dopredu?
"To je predsa dnes už bežná prax v každej väčšej kultúrnej inštitúcii.
Ďalšia kritika zaznela na oneskorenú, respektíve žiadnu reakciu pri poskytnutí dobových materiálov či fotografií z archívu múzea pre tvorbu prezentácií či výstav iných združení?
Stalo sa, priznávam. V jednom prípade bola požiadavka o fotografie z fotoarchívu múzea z autorskej dielne našej dvornej fotografky Eleny Klimešovej, či k výročiu VPN, na ktorú sme zareagovali oneskorene, hoci výber fotografií bol na našej strane pripravený. Nešlo o to, že by sme nechceli, len sme v čase požiadavky boli maximálne pracovne vyťažení pri príprave nášho nosného podujatia vo Vlkolínci. V tom čase bolo zároveň ešte jedno veľké podujatie v Múzeu liptovskej dediny v Pribyline. Na jeseň toho roku to bolo zložitejšie, pretože múzeum nemohlo rátať so spoluprácou s hlavným partnerom a celá príprava tohto náročného podujatia bola na pleciach pracovníkov múzea a ďalších partnerov. V ostatných prípadoch náš zamestnanec Karol Dzuriak vyšiel podľa možností vždy v ústrety. Toto sa bude dať do budúcnosti riešiť digitalizáciou zbierkových predmetov, ale je to dlhá cesta, keďže v súčasnosti má múzeum v digitálnej podobe len 5 000 predmetov."
Pochádzate z horného Liptova. Stretli ste sa v tejto súvislosti s nejakými náznakmi nesúhlasu s prerozdeľovaním peňazí na jednotlivé expozície?
"Pri takejto rozvetvenej inštitúcii vždy zaznievajú hlasy typu „Prečo ide viac peňazí do Pribyliny, prečo tak málo do Ružomberka, prečo sa urobilo niečo v Hrádku a na Vlkolínci nie a podobne.“ V žiadnom prípade som akúkoľvek z našich expozícií neprotežoval.
Akým posolstvom by ste uzavreli vaše pôsobenie v Liptovskom múzeu v Ružomberku?
V kultúre v Ružomberku pracujú vynikajúci ľudia a pre nich sa oplatí robiť, postaviť sa za nich, podporiť ich, priniesť niečo nové. Ružomberčania sú povahovo najpríjemnejší ľudia v rámci Liptova, čo môžem práve ako rodák z horného Liptova s odstupom niekoľkoročného pôsobenia práve v múzeu, myslím, s nadhľadom posúdiť. Na záver svojho pôsobenia by som rád poďakoval množstvu ľudí a inštitúcií z Ružomberka a regiónu, s ktorými som mal možnosť dlhodobo spolupracovať pri rôznych zaujímavých a dúfam, že pre verejnosť aj prínosných aktivitách. Ďakujem im za pekné chvíle, pomoc a za to, že sme kus života a práce mohli prejsť spoločne."
...
(celý článok si môžete prečíťať v Ružomberskom hlase č.1/2021)