Kalvária s Kalváriou 2 (strana šéfredaktora)

RUŽOMBEROK (Michal Domenik, foto rkhlas) - Miesto, na ktoré Ružomberčania nedajú dopustiť. Žiaľ, len v rečiach, nie v skutkoch. Ružomberská kalvária, najstaršia v Liptove, dokončená v roku 1859, je už dlhé roky v žalostnom stave. Kostolík Povýšenia sv. Kríža bol síce obnovený, ale kaplnky – 14 zastavení Krížovej cesty, na svoju rekonštrukciu márne čakajú od zatiaľ poslednej obnovy v roku 1995. A chátrajú, chradnú, rozpadajú sa, strácajú sa, miznú.
Kalvária je symbolom oddychu, pokoja, lokalitou, ktorú denne navštevujú nespočetné davy Ružomberčanov či návštevníkov mesta, už dlhé roky a desaťročia. Je to priam mystický symbol mesta, a preto je šokujúce, že práve my, Ružomberčania, sme dopustili, aby sa nám významná časť Kalvárie – kaplnky – doslova rozpadali pred očami.
Ešte kúsok histórie, aby bolo jasné, o čom píšeme. Na posvätení kostola Povýšenia sv. Kríža prišlo viac ako päťtisíc ľudí. Stavba kostola, ako sme vás už v Ružomberskom hlase článkom Františka Diana informovali, stála 1833 zlatých, z čoho mesto poskytlo 1056, zvyšok venovali veriaci.
Len niekoľko dní pred Vianocami 2020 sa priamo pri zastaveniach krížovej cesty na Kalvárii, a naľavo, smerom na juh, objavili stroje a ťažké mechanizmy, ako predzvesť budúcej výstavby. Priamo tejto problematike sa venujeme na inom mieste v RH, moje pokračovanie bude smerovať inde.
Čo sa totiž začalo diať potom, stojí nielen za zmienku, ale aj za hlbšiu analýzu a zdvihnutý varovný prst. Rôzne skupiny ľudí v Ružomberku, či už poslanci, prípadne možní kandidáti na poslancov, novinári, architekti, ale aj politici, sa – obrazne povedané – začali hrdo biť do pŕs a naoko brániť tak Kalváriu, ktorú si údajne „nedáme zobrať“.
Sociálne siete a internet doslova zaplavili poburujúce príspevky, urážajúce a dehonestujúce komentáre smerom k radnici, primátorovi, poslancom.
Zrazu sa mnohí akoby zobudili a zistili, že s Kalváriou je zle…
Ja sa však pýtam. Kde boli všetci títo „nespokojní občania“ vtedy, doposiaľ, doteraz, keď sa kaplnky – zastavenia krížovej cesty – rozpadali (a rozpadajú stále)? Prečo hlasno a dôrazne nežiadali okamžitú obnovu objektov, ktoré sú v dezolátnom stave nielen teraz, či týždne, mesiace, ale roky, a dokonca, možno povedať, desaťročia? Prečo nespísali petíciu s cieľom okamžitej obnovy tejto unikátnej lokality Ružomberka?
Čo všetci kritici súčasného stavu, hrdo sa bijúci do pŕs za Kalváriu, urobili pre jej obnovu, záchranu, za uplynulé roky?
Kde bola Katolícka univerzita, mesto, poslanci, aktivisti, bohaté firmy z Ružomberka?
Nemožno čakať, že do nákladnej rekonštrukcie sa z vlastných zdrojov pustí majiteľ Kalvárie aj zastavení krížovej cesty – Rímskokatolícka cirkev. Aj keď, možno dobrovoľná zbierka v kostoloch (pochopiteľne, keď už kvôli pandémii pominie nemožnosť navštevovať bohoslužby), by mohla byť záchranným riešením.
Viem si predstaviť, že potrebné (nemalé) financie na záchranu zastavení krížovej cesty by poskytol náš papierenský gigant Mondi SCP. Ale, znovu sa pýtam – kto ho oslovil? Boli v papierňach zástupcovia radnice, rímskokatolíckej cirkvi za tie dlhé roky?
Žiaľ, s „pravdepodobnosťou, hraničiacou s istotou“ musím skonštatovať, že zrejme nie. Napriek tomu, že papierne by zrejme našli potrebné finančné zdroje na obnovu Kalvárie, nikto si nedal tú námahu navrhnúť im to, rokovať s nimi.
Snahy tu však boli. Ale, biedne a márne. Pred rokmi sa hovorilo, že napríklad Mestské lesy Ružomberok, radnica, a niektoré ďalšie firmy či inštitúcie, spoja sily, a každá z nich poskytne peniaze na obnovu jedného zastavenia krížovej cesty.
Ušľachtilá myšlienka, ktorá však zostala len v hlavách. Nezískala dostatočnú podporu. V Banskej Štiavnici, kde majú ďalšiu unikátnu kalváriu, sa podarilo pretaviť ju do reality. U nás nie. Zatiaľ?
Kaplnky čakajú na svoju obnovu, a v súčasnosti už možno povedať záchranu v hodine dvanástej, dlhé roky a desaťročia. Ich zatiaľ posledná rekonštrukcia bola v roku 1995, no už niekoľko rokov potom bolo zrejmé, že ich treba obnoviť znovu.
Ak nechceme, aby sa rozpadli. A práve to sa deje v tejto dobe. Rozpadajú sa nám pred očami.
Často máme plno rečí o hrdosti, o posvätnosti miesta našej Kalvárie, o potrebe jej zachovania obnovy. Reči, reči, reči, ale „skutek utek“.
Ani neviete, ako rád by som sa v nasledujúcej vete mýlil. Obávam sa, že podobne ako s kaštieľom sv. Žofie, necháme pomaly, postupne, pred našimi očami, schátrať a rozpadnúť aj zastavenia krížovej cesty.
Opakujem. Rád by som sa mýlil.
Najbližšie dni, týždne, prinajhoršom mesiace ukážu, ako vážne to s našou Kalváriou myslíme.
Roky už totiž nevydrží, a bude sa nám váľať preto, že sme to videli, ale nič neurobili...
(príspevok sme uverejnili v rubrike "Strana šéfredaktora" v Ružomberskom hlase č.1/2021)