Ružomberský hlas
  • Štvrtok 28. marec 2024
  • 0:0:0
  • Online:

RUŽOMBEROK (Michaela Milá, foto rkhlas) - Počas voľných sviatočných dní som v internetových archívoch natrafila na niekoľko relácií z marca minulého roka, v ktorých si slovenskí umelci a pracovníci v oblasti kultúry medzi sebou vymieňali aktuálne pocity z vtedajšieho nečakaného obdobia karantény. S odstupom ani nie celého roka bolo zaujímavé na ich príbehoch sledovať, ako sme vnímali život okolo seba. Aj keď je to len niekoľko mesiacov dozadu, zdá sa, že odvtedy prešli roky.
Asi to podobne cítila väčšina z nás. Prvotný šok, že „už je to aj u nás“, prekvapenie z vyprázdnených ulíc, šialenstvo v obchodoch, nedostatok múky, droždia, cestovín a toaletného papiera, zháňanie a domáce šitie rúšok. Po piatich dňoch v domácom prostredí ponorkové choroby, nuda a nervy. Bizarné príhody z ulíc, nové zážitky. A presvedčenie, že o tri týždne, najneskôr o mesiac, to máme za sebou. Taký krátkodobý adrenalínový skautský tábor zameraný na prežitie. Aj by som sa zasmiala, ale nejde to.
Aj by som si poplakala, ale tiež to nejde.
Priznám sa, že tieto reminiscencie na mňa teraz, v januári 2021, zapôsobili dosť tragikomicky. Keby sme tak vtedy vedeli... Nuž, nikto sme nevedeli.
Zo zábavných príbehov a otázok ako v rukaviciach otvoriť vrecúško na pečivo, ako si správne nasadiť rúško a kde ho vôbec zohnať, ako navariť večeru z toho, čo je v chladničke a ako po (smiešne krátkych) piatich dňoch v karanténe neprizabiť partnera, alebo, naopak, ako úspešne zabiť čas, sa v nás vykuklili za 10 mesiacov úplne iné otázky. A autentické zábavné príbehy asi už má málokto. Skôr sme smutní, nahnevaní (chcela som napísať nas.atí, ale to sa asi nepatrí), ustráchaní, a k humoru sa uchyľujme len vtedy, keď nám už naozaj neostáva nič iné. A ak áno, aj tak je poväčšine len zúfalý. Trochu sme zvážneli, trochu sme zostarli, pomenili svoje návyky, trochu zmúdreli (niektorí sme, naopak, trochu osprosteli, ale s tým sa nedá nič robiť).
Ale voľačo predsa len ostalo. Myslím, že sa to dá pomenovať ako nádej, ktorú má človek v sebe tak akosi prirodzene danú. Nech už je to čokoľvek, v čo dúfame, prajem nám, aby nás k tomu tento rok posunul aspoň o krôčik bližšie. PF 2021.
(článok sme zverejnili v Ružomberskom hlase č.1/2021)

Vyhľadávanie

Štvrtok 28. marec 2024
0:0:0
Online: