Výročie bez osláv

ĽUBOCHŇA/RUŽOMBEROK (Stanislav Surový, foto Anna Tomčíková) - Politické strany v demokratickej spoločnosti môžu rásť ako huby po daždi. Ich vznik či činnosť si všíma málokto. Dnes si už nevieme predstaviť skutočnosť, žeby tu bola politická strana, ktorá by sa s arogantnou samozrejmosťou vtierala do osobného aj spoločenského života obyvateľov. Bez oponentov, opozície, len tak v roztopaši svojej moci. Noviny, ktoré čítate, sú asi jedny z mála, ak nie jediné, ktoré si spomenuli na okrúhle výročie vzniku Komunistickej strany Slovenska. Práve 16. januára to bude rovná stovka rokov.
Romantická Ľubochňa
Ani my by sme tomu nevenovali pozornosť, keby sa to neudialo v Ľubochni a nepoznačilo toto malebné kúpeľné mestečko na celé desaťročia. Tak ako aj celý neskorší povojnový politický život nášho štátu. Ľubochňa si v tom čase žila noblesou atmosféry vychýreného kúpeľného strediska. Stavby liečebných domov a hotelov s kaviarňami v alpskom a secesnom štýle, prvý elektrický vlak ešte z čias monarchie, ako aj tenisové kurty v areáli parku, dotvárali intimitu exkluzívnej dobovej atmosféry. Klientela kúpeľnej liečby, ku ktorej patril aj otvorený drevený bazén, sa skladala z vyšších štátnych úradníkov, ktorí mohli užívať aj tančiareň a kolkáreň.
Liečili sa tu dýchacie choroby, choroby súvisiace s krvným obehom či nervovým systémom. Liečivá voda sa dovážala z Rojkova a Lúčok. Pacienti dostávali aj vodoliečbu, chodili sa prechádzať po okolí. Kurióznejšia liečba bola ihličím z okolitých stromov, či pracovná terapia, pri ktorej sa pílilo drevo.
Kollárov dom
Aj priemyselné prostredie Ružomberka formovalo do odbojnej polohy skupiny robotníkov, ktoré preberali šíriace sa boľševické myšlienky z revolúcie v Rusku, pod plášťom Sociálno-demokratickej strany. Práve táto strana zvolala svoj zjazd do Ľubochne na 16. a 17. januára 1921. Rozhodnutie na voľbu tohto miesta vzniklo zrejme z potreby na väčší rokovací priestor, ktorý blízky Ružomberok v tom čase nemohol mať.
Kollárov dom v Ľubochni tak poskytol prístrešie pre 88 slovenských, 36 maďarských, 15 nemeckých, 6 rusínských a 4 židovských delegátov, zastupujúcich 241 000 organizovaných proletárov.
Čo je to tá Internacionála?
Prítomný bol aj hlavný slúžny Skyčák, a ako uvádza dobový komentár, prezradzoval hneď od začiatku veľkú nervozitu, obzvlášť, keď počul slová: „sovjetové, ruská revolúcia, III. InternacionálaL a pod. Ku večeru mu došla trpezlivosť, vstal a oslovil rečníka: Žiadam pána rečníka, aby mi vysvetlil, čo si vlastne pod treťou Internacionálou predstavuje!
„Poneváč rečník nemal vôlu pánu slúžnemu jednu zvláštnú přednášku urobiť, rozpustil tento v méne zákona shromaždenie.”
Bojalační žandári
Delegáti protestovali a nechceli opustiť miestnosť. Potom sa objavilo 16 četníkov pod vedením strážmajstra.
Žandári urobili „pravidelný šturmangriff” na delegátov. „Poneváč bol jen jodon úzky východ, nemohli účastníci sjazdu tak rychle miestnosť opustiť, aby ich rozbehnutí bojalační žandári s nasadzenými bodáky nedohonili. Pri tejto atake bol jednomu delegátovi zimný kabát od spodku až hore po krk na chrbte bodákom rozrezaný...”
Na druhý deň delegáti dokončili svoj zjazd v ružomberskom Robotníckom dome. Odčlenené ľavicové krídlo sa pomenovalo Komunistická strana na Slovensku. Pričlenila sa ku Komunistickej strane Československa, ktorá vznikla o 4 mesiace neskôr v Prahe.
Na večné časy a nikdy inak
Oslava päťdesiatky tejto štátostrany sa niesla v pompéznom duchu.
Rok 1971 sa ťahal po tzv. normalizácii po vpáde sovietskych vojsk v poslušnej odovzdanosti voči pokračujúcej diktatúre moskovského boľševizmu. V spoločnosti vládla skepsa a samozrejmý nedostatok spotrebného tovaru.
Bujaré oslavy boli sprevádzané vyzdobenými oknami školských budov, vlajkoslávou, primeranými programami na jedinom televíznom kanáli a zvýšeným prísunom pomarančov do predajní. V Ľubochni v Kollárovom dome pri tomto výročí Liptovské múzeum zriadilo pamätnú izbu približujúcu dokumenty doby vzniku komunistickej strany. Delegácie školskej mládeže, kolektívy, skupiny, tam robievali povinné exkurzie.
Kollárov dom sa pokladal za pôrodnú babicu slovenských komunistov. Stal sa fetišom, uctievanou ikonou. Pionieri, žiaci, ho maľovali, skladali makety.
Veľký nepomer ku dnešnej tichej stovke. Pýcha peklom dýcha a koketovanie s večnosťou, obľúbeným to termínom servilných komunistov voči Sovietskemu zväzu, nabralo spravodlivý márnivý koniec.
Sláva KSČ
Vedľa cesty 1. triedy, niekde medzi Patočinami a Liptovskou Osadou, sa v 80. rokoch vynímal pred lesným pozadím vcelku nenápadný monument. Na betónovom podstavci zvarený z oceľových profilov a na vrchole mu čnel titulok SLÁVA KSČ. Absurdný oltárik oslavy politickej strany. Desiatky a stovky sa ich množili a natrvalo umiestňovali, najmä pri patričných výročiach, po celej Československej socialistickej republike. Oslava strany. V demokratickej atmosfére dneška nepochopiteľná vec. Bilbordy vtedy neboli, politická reklama sa celoročne robila bezvýhradne tomuto subjektu. Predovšetkým vjazdy do miest boli „zdobené” insígniami boľševizmu. Hviezdy, kosáky a kladivá, ku tomu zaťaté päste zodratých robotníkov s ostrým pohľadom. Kultúru dizajn manuálu tej dobe rozhodne uprieť nemožno.
Mocipanstvo ideológie
Sebaľúbym narcisizmom, hneď ako sa dostala ku moci, sa Komunistická strana infikovala až do kosti. Potrebovala sa dať velebiť kolektívmi pracujúcich, zástupmi školskej mládeže, armádou a bezpečnosťou. Dala sa oslavovať básnikmi, sochármi a filmármi. Neznášala cirkev, vyznávala ateizmus. Zakladala ústavy marxizmu-leninizmu, čoby centrá jej ideológie, ktorú, na spôsob určitého náboženstva, vyznávala a vyučovala na všetkých vzdelávacích stupňoch. V okresných mestách si stavala zo štátneho rozpočtu svoje sídla organizácie moci, tzv. okresné výbory strany. Na základe mocipanstva ideológie sa táto strana potrebovala vtierať do životov a vzťahov ľudí, do priemyslu a hospodárstva, manipulovať s osudmi a kázať svoje tézy. Rozhodovala o bytí a nebytí nevinných ľudí, rozsievala semeno teroru moci, s obľubou väznila a popravovala. Jej meno je Komunistická strana Československa. KSČ.
Pod jej diktátom ohýbali svoje chrbty milióny obyvateľov nášho štátu od roku 1948 až do jej bezradnej bezvýchodiskovosti v podobe kolapsu v roku 1989.
Zbierka zákonov Slovenskej republiky
„Komunistická strana Československa a jej odnož Komunistická strana Slovenska boli zločinnými a odsúdeniahodnými organizáciami, ktorých činnosť smerovala
k potláčaniu ľudských práv a slobôd a demokratického systému...” (338/2020 Z. z.)
(príspevok sme zverejnili v Ružomberskom hlase č.1/2021)