Ružomberský hlas
  • Štvrtok 28. marec 2024
  • 0:0:0
  • Online:

RUŽOMBEROK (Stanislav Surový, foto autor) - Súčasná situácia okolo pandémie na radosti nepridáva nikomu. Neteší najmä obmedzený pohyb, a tiež zákaz cestovania do zahraničia za rekreáciou. Pokiaľ ide len o takúto obetu, a nie je na zdraví či živote, dá sa to zniesť. Tiež závisí aj od povahy jednotlivca, ako dané obmedzenie znáša, ako sa s ním vyrovná. Jedni by najradšej obehli vo svojej netrpezlivosti hoci celý svet, druhí sa uspokoja s opatrnosťou až nadmieru silnou.
Lockdown. Rozšírili sme si anglickú slovnú zásobu, ako i poznanie, že sme teraz, našťastie len dočasne, uviazaní na krátkej reťazi.
Pláž Podsuchá
Trávnaté pobrežie v ružomberskom letovisku Podsuchá bolo v 60.-70. rokoch cez prázdniny posiade farebnými stanmi. Miestna bodega kombinovala predajňu potravín, ako aj, najmä v odpoludnie, obľúbený výčap.
Dovolenka all inclusive. Bystrý tok sviežej rieky Revúca podčiarkoval atraktivitu tejto destinácie a zároveň aj poskytoval celý hygienický servis. Dnešné prísne nariadenia, zvlášť pre národné parky, takúto dovolenkovú rozkoš nepripúšťajú. Ale, ktovie, či by o to ešte niekto stál. Už vtedy, na takúto dovolenku niektorí pozerali cez prsty. Pre nich bola mrhačom času. Stavbou nových rodinných domov, vytvárali nové ulice Ružomberka. Dovolenku mali na malte a rekreáciu na háku.
Stále detské tábory boli na Jaziercach v drevených búdkach a v Trlenskej doline v skonfiškovanom jezuitskom areáli. Deti pracovníkov papierní mohli mať prázdninový pobyt na Bystričke, nad ohybom rieky Orava, neďaleko jej ústia do Váhu.
Zachráň sa, kto môžeš
Nároky ľudí však v socialistickom Československu rástli. Zvedavosť aj prirodzená túžba po poznaní pozrieť sa do sveta. Uzávera hraníc nastala krátko po puči vo februári roku 1948. Republika uzamkla svoje hranice a hraničné priechody pred ich slobodným prekračovaním. Postavali sa bariéry, ploty, najmä zo strany od Rakúska a Nemecka. Veľmi prísnemu stráženiu tohto priestoru sa venovala mimoriadna pozornosť a samozrejme, aj sily a prostriedky. Svojvoľné opustenie republiky bolo klasifikované ako ilegálne, odmerané patričným trestom odňatia slobody podľa príslušného paragrafu.
Hneď vtedy, roku 1948, nastala prvá politická emigračná vlna, keď mnohí hľadali spôsob, ako sa dostať do zahraničia, spod područe nastupujúcich komunistov. Neraz aj za cenu vlastného života, keď pohraničná stráž vedela s takými pokusmi kruto zúčtovať.
Druhá veľká vlna úteku do kapitalistickej cudziny nastala po sovietskom prepadnutí Československa.
Hranice nie sú korzo
Politickým oteplením v 60. rokoch bol hraničný režim ako-tak voľnejší a mnohí ľudia sa mohli za takéto hranice aj vybrať. Veľký vplyv na rozhodnutie zostať natrvalo v zahraničí vyvolala aj táto okupácia. Mnohí boli vtedy na dovolenke, najmä v Juhoslávii alebo Bulharsku, a už sa domov nevrátili. Do roku 1970 tak odišlo z ČSSR približne 100 000 občanov.
Hranice nie sú korzo, povedal v prejave Gustáv Husák, nastúpivší k moci ako generálny tajomník Komunistickej strany. A táto strana rozhodovala o všetkom, aj o cestovaní. Nasledovalo tvrdé zamknutie štátnej hranice. Spod jarma komunistov sa však snažili dostať ľudia počas celej ich éry panovania.
Po zdĺhavých vybavovačkách sa občas podarilo dostať súhlas ísť nakuknúť za železnú oponu, ako sa hranici s ostnatými drôtmi a strážnymi vežami vravelo.
Lockdown totality
Povolenie vycestovať nikdy nedostala celá rodina naraz spolu. Riziko, že ostanú všetci v zahraničí, si vládnuci predstavitelia uvedomovali a na to aj primerane striehli.
No, stalo sa, že sa rodina takto rozdelila, keď jeden z rodičov tam zostal. Vycestovať za ním sa nepovoľovalo, a tak roky museli žiť v odlúčení. Samozrejme, aj s príslušným negatívnym vplyvom.
Aj keď boli deti výborní žiaci, dostali ku snahe pokračovať v štúdiu aj takéto vyjadrenie: „Rušíme prihlášku na strednú školu, pretože nie obaja rodičia sa podieľajú na výstavbe socializmu.”
Vinu a trest bolo treba preniesť na príbuzných.
V praktikách komunistickej moci to nie je nič zvláštne už od jej samotného vzniku. Vyhadzovy zo škôl, najmä vysokých, z politických dôvodov boli celkom bežné.
Zmátlo - ako na to
Obmedziť človeka na pohybe, cestovaní a slobodnom prístupe k informáciám, je základný princíp totalitnej moci, ako držať človeka v područí a poslušnosti.
Historik Peter Zmátlo z ružomberskej Katolíckej univerzity zdôrazňuje, že človek by mal mať dve S. Nemá tým, žiaľ, na mysli autora tohto článku, ale človeka sčítaného a scestovaného. A dodáva, že v totalite nemôže byť človek ani sčítaný, väčšina kníh je zakázaných, ani scestovaný, keď sa nedá cestovať do demokratických štátov. Ani inde. A „cestovanie je prevencia proti predsudkom”.
Veľmajster Kasparov
„Veľký šok prišiel, keď som cestoval na juniorskú šachovú súťaž na Západ. Neviem si predstaviť, ako by mohol mladý človek zo Sovietskeho zväzu kráčať po uliciach Paríža a okamžite nevedieť, že všetko, čo mu kedy nahovárali o kvalite života v Sovietskom zväze, je lož!” Povedal Garry Kasparov, niekoľkonásobný majster sveta v šachu. Po skončení profesionálnej šachovej kariéry sa venuje podpore disidentov na celom svete, obhajuje slobodu a demokraciu.
Vycestovacia doložka
Vycestovať do kapitalistickej cudziny predstavovalo za socializmu trápnu perepúť s tlačivami, v ponižujúcich obštrukciách. Nesmel chýbať podpis a doporučenie riaditeľa podniku, ako aj základnej straníckej organizácie. Nebolo rozhodujúce, či bol žiadateľ členom tej strany, rozumej komunistickej, alebo nie.
Vydaný pas bol človeku máločo platný, samotný nestačil na to, aby sa dalo opustiť územie nášho socialistického štátu. Len 2-3 krajiny sa dali navštíviť iba s pasom, neskôr škrtli aj Poľsko, keď začalo tamojšie hnutie Solidarita naberať silu. Lockdown a basta!
Ísť do Viedne, hoci len na jeden deň, bol číry nezmysel. Papierik ku pasu s hrdým titulom „vycestovacia doložka” bola nevyhnutnosť. Len s ňou sa mohol potenciálny cestujúci priblížiť ku hraničnému priechodu Petržalka-Berg, po zdolaní viacerých predsunutých kontrol a závor.
Zložitý proces
Vycestovacia doložka do kapitalistickej cudziny je samostatná epopej.
A nadobudnúť tento magický papierik, otvárajúci vráta na Západ, vôbec nebolo jednoduché. Predchádzať mu muselo úspešné konanie v banke, kde sa žiadal tzv. devízový prísľub. Ťažko sa to vysvetľuje mladšiemu vekovému spektru, ktoré obštrukcie socializmu nezažilo.
Banka v januári schvaľovala takéto žiadosti, aby si potenciálny cestujúci mohol zmeniť československé koruny za napr. doláre alebo rakúske šilingy.
Jasné, žeby s našou korunou na Západe neuspel, ale, dokonca, ju ani nesmel vyvážať. Ak chcel niekto v semptembri vycestovať, napr. na pohreb príbuzného a nemal pridelený v januári prísľub na zmenu peňazí, mal smolu.
Tiež vlastniť cudziu menu bolo zakázané, povinnosť bola ak sa pri ceste nespotrebovala, ponúknuť ju na výmenu v banke. To nerobil nikto, práve naopak, čierny trh s nákupom západnej meny prekvital až nadmieru.
Strach pred pravdou
Nehovoriac o tom, že taká cesta sa vybavovala celé mesiace. Úplne prirodzená tvár schválností byrokracie komunistov. A jasný, aj keď krátkozraký ich zámer. Zastierať skutočnosť a prekrúcať pravdu. Dobre vedeli, že keď niekto prekročí hranicu tým smerom, hneď mu v hlave svitne o čo ide, ak o tom dobre nevedel už dávno.
Ružomberčania museli tieto veci vybavovať v okresnom meste v Liptovskom Mikuláši. Banka u nás v Ružomberku nebola, len sporiteľňa a oddelenie pasov a víz patrilo okresnému oddeleniu verejnej bezpečnosti. Aj tak, všetky skutočnosti okolo cestovania riešila a riadila vtedajšia štátna bezpečnosť, nechvaľne známa ako ŠTB.
Sloboda života
Celé stupídne zväzovanie zničoho nič puklo. Hranice sa začiatkom tejto slobodnej éry otvorili a nikdo neskúma nikoho, kam cestuje. Najprv v lete roku 1989 otvorili Maďari hranicu Nemcom z Východného Nemecka do Rakúska. Padol úžasný sovietsky nápad ako Berlínsky múr, ktorý trápne rozdeľoval mesto a jeho obyvateľov.
Každý občan nášho štátu môže teraz ísť bývať a žiť, či cestovať alebo študovať, do ktorej krajiny sa mu zachce. Nikto sa mu do toho nestará, ani ho za to nesúdi. Komunistická ideológia sa rozplynula ako každý iný smrad. Dokonca aj v jeho epicentre vzniku, v Rusku.
Neprosíme, aby sme si mohli zmeniť peniaze, nepotrebujeme to. Neprosíme ani, aby sme mohli ísť za hranice nášho štátu. Keď chceme, ideme.
Máme svoju slobodu, ako aj túžbu po nej, ktorú sa komunistom nepodarilo udusiť.
(príspevok sme uverejnili v Ružomberskom hlase č.8/2021)

Vyhľadávanie

Štvrtok 28. marec 2024
0:0:0
Online: