Posledný okupant

RUŽOMBEROK (Stanislav Surový, foto autor) - Svet a život sa stále uberá ku zajtrajšku, aby vytváral stopu minulosti, histórie. Je to nezmazateľná stopa. Možno z nej čítať varovania aj poučenia. Je spojená s osudmi ľudí, národmi a štátmi. Každý zajtrajšok je aj bližší koniec. Všetkého. Nič netrvá večne a v prípade Sovietskeho zväzu, ani samotná večnosť. Konca takejto „večnosti“ sme sa mohli dočkať aj my.
Už 30 rokov
Na večné časy sme mali byť s naším veľkým bratom Sovietskym zväzom, a nikdy inak. Bolo to jedno z hlavných proklamačných hesiel vtedajšej komunistickej vlády v štáte Československá socialistická republika, ktoré sa vypisovalo, kde sa len dalo. Akosi nevydalo, ukázal sa koniec jeho platnosti.
Deň 21. jún 1991 je posledný v histórii našich národov, ktoré tvorili spoločný štát, keď z jeho územia odišiel posledný vojak okupačnej armády Sovietskeho zväzu. Zákonom Národnej rady Slovenskej republiky bol stanovený ako pamätný deň.
Návštevníci
Tak aj mesto Ružomberok sa stalo posádkovým mestom pre armádu cudzieho štátu.
A nielen armádu. Bol tu celý blok bytoviek, ktorý bol k dispozícii civilným zložkám spojených s armádou. Bola škola aj obchody. Prístupné aj pre ostatných obyvateľov mesta. Tak mohli zákazníci s obdivom obzerať zvláštny spôsob rátania na drevenom počítadle, ktorý ruské predavačky používali.
Zlodej chodí v noci
Zato my, občania štátu, sme to mali zrátané na dlhé roky.
Prepadnutie nášho štátu armádami Varšavskej zmluvy, teda susedných socialistických štátov, prišlo v noci na 21. augusta 1968. Okrem iného, nastal aj mediálny chaos, vlastne útlm. Nebola žiadna informácia o tom, čo sa deje. Ružomberok bol vzdialený od hlavných miest, a tak ozývali sa len dohady.
Tak prišli k nám
V Ružomberku sme v prvé dni, ako nastala okupácia, nevideli žiadneho cudzieho vojaka. Netrvalo dlho a došlo aj na naše mesto. Samozrejme, od východu. Prvých niekoľko tankov a nákladných áut pristavil rozvášnený dav Ružomberčanov už na križovatke pred papierňou Supra.
Snažili sa vysvetliť všeličo, najmä to, že tu žiadna kontrarevolúcia nie je. A samozrejme, nechceli tanky pustiť do mesta. Po dlhšom zdržovaní zrazu, na povel, zarachotili všetky motory a kolóna vyrazila k mestu. Ľudia sa rozostúpili. Medzi tankami ostalo niekoľko mladých zvedavých cyklistov, medzi ktorými nesmel chýbať ani autor tohto článku.
Neostávalo iné, len tuho šliapať do pedálov pred rútiacim sa tankom. Treba ešte doplniť, že cesta od fabriky ku stanici išla cez strmší svah, ako je teraz. Dláždená bola čadičovými kockami, kde hrozilo cyklistovi nielen riziko pošmyknutia, ale najmä tvrdosť vozovky prenášala obrovské otrasy z tankových pásov do kolies a riadidiel bicykla.
Niektoré pocity, získané najmä v detstve, zostanú v človeku na celý život. Na križovatke pred stanicou a kaštieľom čakal ešte väčší dav ľudí. Tu sa kolóna zastavila. Čakali všetci, čo sa stane. Vystúpil vojak, vodič nákladného auta, vybral celtové vedro a zbehol dole brehom nabrať vody z Váhu.
Bol horúci augustový deň a z motora sa mu parilo. Ružomberok videl prvého vojaka cudzej armády a bol zarazený jeho vzhľadom. Mladý, vystrihaný, sotva dvadsaťročný muž, vyzeral placho, až bojazlivo. Uniforma bola na nerozoznanie od tej, ktorú bolo možno vídať vo vojnových filmoch. Mnohé matky v tej chvíli prerátali vnútorným zrakom vzťah ku svojim synom. Svojvôľa baženia po nadradenosti mocou motá životmi a osudmi ľudí.
Nová tvár mesta
Sovietska armáda zabrala neskôr kasárne a kaštieľ sv. Žofie, kde bolo predtým poľnohospodárske učilište. Tu zriadili aj svoju prvú maloobchodnú predajňu potravín. V uliciach mesta bolo často vídať dôstojníkov nakupujúcich (na ich pomery) v bohato zásobených obchodoch.
Okolie Ružomberka poskytovalo takmer všetky možnosti vojenského výcviku. Streleckú základňu si vybudovali nad Likavkou, kde sú dodnes spustnuté stavebné bizarné torzá, ktoré sa asi nikdy nestretli s projektom a stavebným povolením. Na ich pôvodný význam, spolu so silou prírody, padá aj závoj nášho zabudnutia. Pytliačenie poľovnej zveri zároveň patrilo k bežným pridruženým aktivitám pri cvičeniach, či mimo nich.
Ťažko na cvičisku
Rozcvičkový beh do pol pása vyzlečených vojakov, v čiernych kožených čižmách pod kolená, smeroval ráno mestom ku poliam v okolí kostola Všetkých svätých. Stalo sa, aspoň raz, že vojak takto zabehol do neďalekého dvora. Po vojensky zbehol. Niekoľko mesiacov sa potom skrýval v jednej dedinskej rodine v maštali. Jeho ďalší osud nie je známy.
Zaobchádzanie s radovými vojakmi v armáde Sovietskeho zväzu bolo mimoriadne kruté. Z vysokej bytovky pri kasárňach by niektorí, ktorí mohli dovidieť na kasárenský dvor, vedeli potvrdiť viaceré prípady krutosti zaplatené až životom.
Potlesk komunistov
Prvý, ktorý sa chytil nápadu vyprevadiť okupantov z nášho štátu, bol federálny poslanec Michael Kocáb. Aj posledný, ktorý to dokončil. S pomocou známeho textára Michala Horáčka sformuloval návrh zákona o odchode cudzej armády z našej vlasti. Pobyt armády „dočasne“ umiestnenej na našom území začal naberať plnosť výrazu.
Zákon bol schválený za búrlivého potlesku vtedajšieho Federálneho zhromaždenia, keď tlieskali aj komunisti.
Treba si uvedomiť, že situácia so vznikaním nového štátneho usporiadania u nás, bola veľmi delikátna, keďže bola na jeho území stále prítomná cudzia armáda, ktorá sa mohla nevyspytateľne zachovať.
Bačovanie na cudzom
Podľa Ústavu pamäti národa v ČSSR sovietska armáda zabrala 12 tisíc hektárov pôdy a 6 000 ha lesa. Pôsobila v 227 lokalitách a po jej odsune len 12 z nich zostalo ekologicky čistých. Odhad škôd bol vyčíslený v hodnote jednej až troch miliárd českých korún. Odchod Ústrednej skupiny síl, 92 000 vojakov z Československa, sa začal 26. februára 1990. Počas 486 dní do konca júna 1991 prešiel tromi etapami.

Správy z kina
Filmové predstavenia boli v tom čase, aj neskôr, vždy sprevádzané spravodajským týždenníkom z produkcie Krátkeho filmu Praha. Slovenské a české vydanie sa striedalo po týždňoch a uvádzalo sa v kine pred hlavným filmom.
V čase informačného vákua, úplného odrezania od informácií, ktoré by si dnes vedel asi len málokto predstaviť, prišiel do ružomberského kina Partizán, neskôr Apollo, atraktívny film Džingischán. Takýto film bol vždy sprevádzaný veľkým bojom o lístky. Preplnenej sále pred premietaním oznámili, že týždenník sa zdržal, zrejme meškaním vlaku a premietnu ho po predstavení.
Po dlhom čakaní, keď ľudia zo sály neodišli, ale čakali stojac popri stene, keď uvoľnili miesta pre ďalšie predstavenie, ktoré sa tiež zaplnili, premietli spravodajský dokument. Celý bol venovaný vpádu vojska do Prahy. Kino ani nedýchalo a doslova sa ani nedalo.
Uvádzačky otvárali dvere na ulicu, pre prístup čerstvého vzduchu, odkiaľ sa pridávali do sály zvedaví okoloidúci chodci. Strhujúce zábery rozstrieľanej fasády Národného múzea na Václavskom námestí, či zakrvavená zástava, zostanú v pamäti navždy. Desaťminútové spravodajské priblíženie útoku na hlavné mesto bolo potom uzavreté do trezoru.
Nastúpil tzv. normalizačný proces, ktorý poznačil trpko osudy a kariéru tisícov občanov už okupovaného štátu. Vyžadovalo sa, aby občania Československa vyjadrovali súhlas s ozbrojeným zásahom do zvrchovanosti nášho štátu. Niektorým pomýlencom tento postoj zostal až dodnes. Napadnutie vlasti je však najväčší zločin voči každému jej občanovi.
Prezidenti
Boris Jeľcin pri návšteve Prahy odovzdal kópiu tzv. pozývacieho listu, signovaného ortodoxným krídlom komunistov, Václavovi Havlovi. Zároveň si uctil pamiatku obetí položením kytice pri budove rozhlasu. Vladimír Putin vyjadril nad vojenskou intervenciou morálne ospravedlnenie, keďže Rusko prebralo určitú mieru nástupníctva po Sovietskom zväze. Hlinené nohy tohto obra sa rozkyvkali ako mliečne zuby už koncom 80. rokov. Prispel k tomu prezident Ronald Reagan, ako aj pápež Ján Pavol II. Tiež nešťastie v Černobyle pribilo hrubý klinec do rakvy komunistickej totality v Európe.
Veľké víťazstvo
Okupácia nám priniesla veľké memento života, ako sa môžeme my, naše mesto a najmä naša vlasť, stať súčasťou prekvapivých plánov v tesnom kontakte s prítomnosťou.
„Bolo to najväčšie víťazstvo v mojom živote. Mám pocit, že sa mu už nič nevyrovná,“ povedal Michael Kocáb. Posledného okupanta vyprevadil symbolicky na veľkom koncerte Adieu C. A.
S jeho slovami môžu spájať svoje pocity všetci, ktorí to nielen prežili, ale aj ostatní, ktorí si neopísateľný pocit slobody môžu každým dňom užívať...!