POKĽAKNIME PRED MEDVEĎMI

RUŽOMBEROK (Michal Domenik, ilustračné foto Anton Sabucha) - Práve v súčasnosti je to aktuálne. Niektoré národné tímy na majstrovstvách Európy vo futbale pred zápasom pokľaknú, na znak solidarity s hnutím Black Lives Matter (voľný preklad – na životoch čiernych záleží). Navrhujem, aby sme my na Slovensku, ako v krajine s najväčšou hustotou medveďov na svete, pokľakli pred týmito šelmami.
„Naše“ hnutie by malo rovnakú skratku BeLM, znamenalo by Bear Lives Matter (voľný preklad – na životoch medveďov záleží).
Dali by sme tým najavo našu absolútnu úctu k medveďom, zvieratám, ktoré sú v našej krajine, zdá sa, nedotknuteľné.
Ani nezmyselná smrť človeka, ktorého beštiálne zabila hnedá šelma pri Liptovskej Lúžnej, nepohla dianím na ministerstve životného prostredia. Dokonca ani ochranári, ktorí doslova prekypujú láskou k tomuto zvieraťu, a ktorým azda viac záleží na ich životoch, ako na životoch nás, ľudí, sa nestiahli a nepriznali chybu, naopak, ešte vehementnejšie volajú po tom, že nie životy ľudí, ale životy medveďov sú tie, na ktorých záleží (Beer Lives Matter, všakže)...
Na Slovensku je prísne zákonom chránený predátor, ktorého vo voľnej prírode nemá kto zabiť, nie je pre nikoho možnou korisťou. Potravinový reťazec je tak už od nepamäti narušený, a tak si medveď hnedý užíva krásny život a určite pri svojich prechádzkach lesom v duchu ďakuje ochranárom a ministerstvu, že má v našich horách doslova na ružiach ustlané.
My, ľudia, už pomaly (podľa „eko“-aktivistov) ani nemáme chodiť do hory, nemáme tam čo robiť. To, že pred desaťročiami bolo v lese oveľa viac ľudí, dnes asi nikoho z potenciálnych stúpencov hnutia BeLM nezaujíma, dokonca ich takéto návraty čistých faktov z minulosti vyrušujú a otravujú.
Lenže. Pripomeňme si to.

V minulom storočí bolo bežne v našich horách podstatne viac ľudí. Nielen turistov, ale aj takých, ktorí zbierali sezónne ovocie (lesné maliny, čučoriedky, jahody, ale aj lieskové orechy či bylinky), ako aj zamestnancov, ktorí mali na starosti pestovateľskú činnosť, obrábanie, starostlivosť o les.
Rodiny s deťmi na dennej báze chodili do hory, bez strachu, bez obavy, že na nich zaútočí bezprízorná hnedá šelma.
Sám si pamätám na to, ako sme s otcom a starkým brázdili rôzne zákutia Ludrovskej doliny. Hučiaky, Surová, Salatín, Červená Magura, Veľký Brankov a iné doliny sme mali pochodené od začiatku po koniec. Kosilo sa, zbieralo sa seno, všade bolo plno ľudí. Vtedy klasika.
A ako je to v Ludrovskej doline dnes?
Opýtajte sa tých, ktorí tam trávia veľa času, ktorí tento čarovný kút Slovenska detailne poznajú dlhé roky. Medveďov je tam ako maku, strety človeka s touto šelmou nie sú vôbec výnimočné. Dokonca, lúčke za Hučiakmi pod Salatínom sa hovorí Medvedí raj...
Riaditeľ Mestských lesov Ružomberok Milan Šlávka napríklad hovorí, že aj tam jeho zamestnanci skôr stretnú medveďa, ako jeleniu zver.
Pýtam sa, je to normálne?
Vysvetlite ľuďom v našich obciach, ktoré priamo susedia s pohoriami a národnými parkami Slovenska, alebo aj nám, Ružomberčanom, že pomaly nemajú čo robiť pri/v lese. U nás na Kalvárii, v Hrabove, Čutkove, Ľubochnianskej, Ludrovskej doline, pri Kalamenoch, Lúčkach, Sliačoch, Liskovej, Lúžnej, Revúcach, Osade, Korytnici...
Vysmejú vás, ak rovno právom neschytáte jednu výchovnú medzi oči...
Je to choré a zvrátené, žeby sme sa mali my, ľudia, stiahnuť, aby sme láskavo uvoľnili priestor medveďom.
Zaujímalo by ma, koľko zamestnancov envirorezortu bolo niekedy v teréne, v lesoch, horách. Zrejme nikto, alebo len mizivé percento. Koľkokrát bol v našich dolinách minister Budaj, alebo jeho predchodcovia Árpád Érsek, László Sólymos, Peter Žiga či József Nagy.
Už podľa menoslovu je zrejmé, že väčšine z nich viac záležalo na osude napríklad Podunajskej nížiny, ako na životoch ľudí v našich končinách.
Nech sa aj aktuálne vedenie a vlastne všetci zamestnanci ministerstva životného prostredia, ako aj ochranári, nahrnú do našich lesov a dolín, a keď uvidia medveďa, nech pred ním pokľaknú. Určite sa šelma nielenže zľakne, ale možno im vyjadrí vďaku a uznanie za prejav solidarity.
Áno, poľovníci sa právom nad týmito riadkami smejú, a ani sa im nečudujem. Práve oni, ktorí les a naše hory poznajú najlepšie, už roky márne bijú na poplach. Nie pre vlastný úžitok či údajné trofeje, ale kvôli ochrane ľudí a zachovanie rovnováhy.

A tak navrhujem, aby všetci zamestnanci ministerstva životného prostredia (medveďov), ale aj štátna ochrana prírody a všetky pochybné ochranárske spolky (čiže všetky, ktoré sa zastávajú skôr životov medveďov ako ľudí) na znak neskonalej úcty k tomuto zvieraťu vždy ráno po príchode do práce, ešte pred rannou kávičkou, pokľakli.
Pred medveďmi, na životoch ktorých im evidentne záleží viac, ako na životoch nás, ľudí.
PS: Áno, viem, že touto glosou, vlastným názorom, som danú tému dohnal do absurdity, aby hlavne tí, ktorí túto situáciu spôsobili, pokľakli pred medveďmi.
Uznajte však, nie je rovnako absurdné, že v krajine s najvyššou hustotou medveďov na svete, kde je hnedá šelma nepochopiteľne prísne chránená (pod hrozbou väzenia), sa doslova a dopísmena nič nezmení ani potom, ako pod labami medveďa zahynie človek?
(príspevok sme uverejnili v Ružomberskom hlase č.13/2021)