Objatý krížom

RUŽOMBEROK-ČERNOVÁ (Stanislav Surový, foto autor) - Kríž sa spája tak s utrpením, ako aj slobodou spasenia. Je znakom kresťanov. Je však aj terčom a cieľom odporu. Nenávisť dokáže narásť do obludných rozmerov. Strach z pravdy, ktorým sa posadla morálka komunistov do ťaženia proti jeho stúpencom, nabrala obludné rozmery. Zbožné Rusko po boľševickej revolúcii skrivilo svoju tvár do zúrivej stalinskej grimasy ateizmu, plnej zločinnej nenávisti a červeného komunistického teroru. Zlostná vypľutá slina sa, žiaľ, prilepila na viac ako štyridsať rokov aj na náš štát. Nevinní to odniesli najviac.
Páter misionár
Vendelín Javorka, rodák z Černovej, najstarší z desiatich detí, sa dal na duchovnú dráhu. Maturita v Ostrihome, jezuitský seminár v Innsbrucku, pôsobenie v Ríme, Šanghaji, naplnili jeho znalostnú výbavu, popri latinčine a gréčtine, na suverénny jazykový základ. Ako misionár pre východnú cirkev pridal ešte ruštinu.
Revoluční emigranti
Legendárny výstrel z krížnika Aurora, koncom roka 1917, dal pokyn na začiatok revolúcie boľševikov, ako aj varovný signál na útek pred nimi. Státisíce Rusov sa roztratilo po svete a najmä Európe. Poverenie pápeža Pia XI. na misijnú a sociálnu prácu s ruskými emigrantmi prijal páter Javorka ako svoje životné poslanie. Vybudoval centrum Russicum v Ríme, ktoré nielen pripravovalo budúcich kňazov vo východnej liturgii, ale aj poskytovalo určité útočište utečencom zo Sovietskeho zväzu. Niekoľko rokov bol aj jeho rektorom.
Jeden deň
Geniálna novela Alexandra Solženicyna Jeden deň Ivana Denisoviča vyšla prekvapivo vo vtedajšom Sovietskom zväze začiatkom 60. rokov. Vláda komunistov sa chcela zbaviť stalinského smradu v spoločnosti a umyť si podľa vzoru Pontia Piláta ruky pred verejnosťou. Zhovievavým, takmer prítulným tónom, autor prvý raz odhaľuje obludnosť sovietskych trestných metód a poriadkov.
A malá správa o veľkých komunistických trestaneckých lágroch išla do sveta. Už „ixté“ jej vydanie je v stálej ponuke slovenských kníhkupectiev.
Mikroscéna, keď väzeň Ivan kontroluje ráno teplomer, či nie je vonku zima väčšia ako -42 stupňov, je veľavravná o pomeroch v sibírskom gulagu. Vtedy by sa totiž nemuselo ísť na prácu von, najmä do lesa.
Sovietsky zväz, ako máloktorý štát na svete, mučil a vraždil vlastných občanov. V množstvách, ktoré ťažko vyčísliť. Bezprizorné deti, ktorým popravili rodičov, blúdili svetom. Vo veľkých mestách ich strieľali na ulici ako túlavých psov.
Tri dni
Do pazúrov stalinskej moci sa dostal Vendelín Javorka, keď ho zajala oslobodzovacia Červená armáda ako špióna, v rumunskej Bukovine. Bez súdu, však načo sa zdržovať, mu súdruhovia v Moskve ako 63-ročnému, s podlomeným zdravím, vymerali desať rokov nútených prác.
Na uvítanie vo väzení pri nástupe ho zavreli do miestnosti o veľkosti jeden meter štvorcový, kde musel tri dni stáť. Ruskí súdruhovia boli v tomto smere skutoční majstri. Nenadarmo sa boli u nich nemeckí nacisti priúčať v budovaní koncentrákov, keď sa ešte spolu priatelili, pred spoločným rozpútaním II. svetovej vojny.
Päť dní
Dramatickú podobu hlavných životných pristavení pátra Vendelína stvárnili v divadelnej forme černovskí ochotníci, s réžiou Petra Bačkora. Sprievodný motív kríža dominoval jednoduchej scéne, naberal ďalšie atribúty, kríže, tŕňové koruny. Postupné znásobovanie kríža vlastných životných útrap.
Herci takmer v tieňohre, za priesvitnou oponou.
Predely obrazov, v piesňovej zborovej forme, pripravil spevokol Máj. Autor Anton Lauček použil paralelnú citáciu so Solženicynovým titulom a hru, ako aj sprievodnú publikáciu, pomenoval Päť dní Vendelína Michajloviča.
Otec, Michal Javorka, sa presťahoval s rodinou z Černovej do Sučian, kde syn Vendelín potom navštevoval židovskú základnú školu s vyučovacím jazykom nemeckým.
10 rokov
Ak treba deň stráviť s odhodlaním vydržať do večera a zajtra zase, je potrebná veľká vnútorná sila a odolnosť.
Najmä, ak je pred človekom úžasná perspektíva desiatich rokov zostavených z navlas rovnakých dní. A vôbec nie príjemných. Páter Javorka ani v takýchto príkoriach života, ťahajúc svoj čoraz väčší kríž, neprestával byť kňazom. Spoluväzňom poskytoval útechu, pomoc, posledné pomazanie.
Vláda stalinských boľševikov, ako alternatíva pekla na zemi s Luciferom na čele, pečiatkovala svojou zvrátenou filantropiou stovky gulagov v nehostinnej krajine s menom Sibír. Tu, v drevenom baraku, vedela byť zima pri krátkom dni obzvlášť krutá.
Väzňov, pri spánku na prični, bolo toľko, že sa mohli obrátiť všetci naraz len na pokyn strážcu. Topánky si dávali pod hlavu, aby im ich niekto neukradol. Ujsť nebolo kam. Bezvládnych trestancov občas stráž len tak postrieľala.
Mesto Inta, pri ktorom Javorka strávil väčšinu svojho väzenského času, leží na polárnom kruhu. Blízky gulag, trestanecký tábor, patrí minulosti. Jeho pripomienkou je Muzeum političeskych represii, ktoré v tomto meste zriadili.
140 rokov
Poloslepý sa dostal v 50. rokoch do Žiliny, pod prístrešie brata. Patálie s komunistickou mocou však neprestali. Nemal dovolené slúžiť omše, vystupovať ako kňaz. Bdelá štátna bezpečnosť, ŠTB, mu ochucovala život ostrým korením. Ťažké časy, časy socializmu, na hony vzdialené od komfortu slobody, ktorú užívame teraz. Dostal aj osobného agenta, aj domové prehliadky.
Tento moment, či časť jeho života, zvlášť zarezonoval v panelovej diskusii, ktorú viedol pred predstavením Imrich Gazda so zástupcami žilinských jezuitov ako aj farnosti.
Pamäť rodákov
Celodenné podujatie bolo mimoriadne kvalitne pripravené.
Poskladané bolo z viacerých častí, omša, odhalenie pamätníka, konferencia na univerzite, diskusia a divadlo s predstavením publikácie. Sprievodné materiály v ucelenom elegantnom dizajne a premyslenej štruktúre, s akými sa nestretáme ani na podujatiach vyššej úrovne, nieto obecnej.
Organizačný a výrazový charakter vtlačil tak príprave, ako aj počas podujatia poslanec Patrik Habo. Nasledujúci rok bude 140 rokov od narodenia Vendelína Javorku.
Úvahy o začatí procesu blahorečenia tohto mučeníka, by mohli nabrať konkrétnejšie kontúry.
Ako odznelo aj v deň výročia narodenín pátra Javorku, 15. októbra v kultúrnom dome v Černovej, vo chvíli smrti, keď život sa zúži do jedného bodu, nikto nesiaha ani po Marxovi, ani po Leninovi...
(článok sme uverejnili v Ružomberskom hlase č.20/2021)