Ružomberský hlas
  • Piatok 29. marec 2024
  • 0:0:0
  • Online:

RUŽOMBEROK (František Dian, foto Archív Liptovského múzea) - V končiacom kalendárnom roku sme vám pravidelne v našich novinách prinášali príspevky o najstarších uliciach mesta. Nepísali sme o všetkých. Ulice na Rovni, v Baničnom, Klačne a niektoré v strede mesta boli vybudované v uplynulých desaťročiach. Ich výstavbu si väčšina obyvateľov pamätá. Hoci by sa o nich našlo viacero zaujímavostí, ešte nevstúpili do histórie. Preto sme im na stránkach novín nevenovali pozornosť. Na záver seriálu príspevkov nemôžeme vynechať dve hlavné cesty, ktoré sa po následnom zastavaní stali ulicami. Je to hlavná cesta od Žiliny do Popradu a z Oravy do Banskej Bystrice. Aký bol ich vývoj v časových horizontoch minulosti?
Niektoré časti hlavných ulíc boli vystavané na pôvodných cestách spájajúcich Ružomberok s ďalšími mestečkami. Iné časti boli vystavané na nových, vytýčených trasách, na miestach, kde boli predtým polia a lesy. Od pradávna od Ľubochne viedla cesta po ľavom brehu Váhu do Černovej a odtiaľ dnešnou Žilinskou cestou – Ulicou S. Viatora (vtedy Nemeckou) - Mostovou – mostom ponad Váh – cestou popod Mníchom do Liptovského Mikuláša.
Alebo po prechode mosta Paračkou v smere na Oravu a do Poľska. Od Oravy do Banskej Bystrice viedla cesta cez spomenutý most – Mostovú ul. – Podhoru – mostom ponad Revúcu – Korytnickou cestou (dnes Ul. J. Jančeka) - cez neskoršie Solo – dnešnou Sládkovičovou ulicou – okolo kostola v Bielom Potoku – Liptovskú Osadu – Liptovské Revúce – popod Šturec – do Starých hôr a Banskej Bystrice. Z Liptovskej Osady do Korytnice viedla iba poľná cesta. Prechod cez Donovaly ešte nebol vystavaný.
Všetko sa zmenilo po vzniku ČSR (1918). Nastal rozvoj priemyslu, zvyšoval sa pohyb ľudí a preprava tovaru nielen po železnici, ale aj po cestách. Pribúdal počet aut. Nevybudované cesty vyhovovali povozom koní a volov, nie autám. Nastala požiadavka budovania nových ciest. Osobitne ciest prechádzajúcich Ružomberkom, ktorý bol od pradávna ich križovatkou.
Nevieme či prvý, ale určite medzi prvými bol v 20. rokoch budovaný úsek z Kraľovian do Ružomberka. Štrkom vysypaná a uvalcovaná cesta bola pred sto rokmi postačujúcim riešením. Keď v roku 1928 na počesť 10. výročia vzniku republiky usporiadali v Ružomberku prvé cyklistické preteky na trase Ružomberok – Dolný Kubín – Kraľovany - Ružomberok s účasťou troch (!!!) pretekárov, jediný pretekár, ktorý trasu zvládol, musel pri Gombáši zliezť z bicykla, pretože budovaná štrková cesta ešte nebola uvalcovaná.
Ani cesta z Ružomberka do Banskej Bystrice popod Šturec nebola tou pravou cestou. Úzka, s množstvom nebezpečných zákrut, so stúpaniami a prudkými klesaniami bola príčinou častých dopravných nehôd. A cez zimu bola celkom neprejazdná. V roku 1923 začala autobusová doprava z Ružomberka do Banskej Bystrice ako vôbec prvá preprava autobusom. Autobus bol vypravovaný v utorok, štvrtok a v sobotu, ale len od mája do októbra. Cez zimu bola cesta nezjazdná, neudržiavaná, zasnežená. Takto to trvalo aj ďalšie desaťročia. Ešte aj v roku 1942 v novinách Tatranský Slovák (č. 45/1942) písali: „Štátna cesta, ktorá teraz spája Liptov s Pohroním, je najmä v zime nedostačujúca, ba naprosto nevyhovujúca, pretože na rozhraní župy Tatranskej a Pohronskej stojí Šturec, povestný svojimi nebezpečnými zákrutami. V zime je Šturec celkom vyradený z premávky pre veľké snehové záveje a búrky. Slovakotour v Ružomberku sa preto usiluje o zriadenie novej cesty, ktorá by nielen že umožňovala cestné spojenie spomínaných dvoch žúp i cez zimu, ale by spájala a postavila do živej komunikačnej siete dosiaľ mimo priameho spojenia stojace kúpele Korytnica a známe zimné športové stredisko Donovaly. Cesta táto by spájala Ružomberok – Liptovskú Osadu – Korytnicu kúpele – Donovaly – Banskú Bystricu, vyhla by sa nebezpečnému Šturcu a v zime by bola zjazdná.“
V druhej polovici 30. rokov minulého storočia nad Európou visel čierny mrak blížiacej sa vojny. Očakávaný presun vojenskej techniky a vojska bol možný po železnici, ale aj po cestách. Žiaľ, cesty okolo Ružomberka predpokladaným presunom už nevyhovovali. Nevieme, či na podnet najbližšieho spojenca – Nemecka, rozhodla slovenská vláda o vybudovaní severnej „magistrály“ Kraľovany – Poprad po ľavom brehu Váhu.
Práce začali koncom 30. rokov. Najnáročnejšie boli medzi Rojkovom a Ľubochňou a pred Ružomberkom v okolí Bystrého. Pre magistrálu v Ružomberku musela byť vytýčená nová trasa. Aby sa dala výstavba realizovať, musel byť ľavý breh Váhu zregulovaný. Nová trasa magistrály začínala pri rybárpoľskom moste (dnes lávka pre chodcov) a pokračovala popri nemocnici. Naproti Dončovej ulici pri Váhu bola postavená aj benzínka. Medzi nemocnicou a mostom ponad Váh z Mostovej ulice boli odstránené prízemné domy a zrušené malé políčka.
Pri vyústení Mostovej ulice bola zriadená „autobusová stanica“, ak môžeme tak nazvať toto miesto. Odtiaľ odchádzali a tu končili nie početné autobusové spoje. Revúca sa do Váhu vlievala pri moste. Z dôvodu stavby magistrály tok Revúcej preložili do dnešného koryta a ponad ňu postavili most. Dnešný most z hlavnej cesty na železničnú stanicu ešte neexistoval. Bol vybudovaný až po vojne v roku 1950.
Váh, ktorý takmer obmýval základy kaštieľa mierne odklonili, zregulovali. S výstavbou sa začalo niekedy v roku 1939–40. Ponad korytnickú trať od kaštieľa začali navážať zem, aby pri papierňach vybudovali nadjazd trvajúci dodnes. V roku 1941 v novinách konštatujú, že navážka od Ružomberka je už hotová a začne sa pracovať na úseku Ružomberok – Lisková (Tatranský Slovák č. 21/1941).
A o ďalší rok v rovnakých novinách (č.15/1942) je uvedené. „Na jar začína pracovný ruch na severnej magistrále druhou časťou cez Ružomberok. Po navezení zeminy na projektovaný nadjazd cez korytnickú trať pri Slovenskej papierni, začína sa navážať aj z druhej strany od Liskovej. V tomto roku má byť vybudovaný nový most cez rieku Revúcu (pozn. pri železničnej stanici), ako aj nadjazd ponad železničnú trať, aby bola druhá časť spojená s dokončenou časťou v meste. Rovnako sa v tomto roku malo začať s výstavbou odbočky od magistrály do Banskej Bystrice. Ale stále sa očakáva skončenie komasácie v Rovni, ktorú vykonáva mesto.“
Vozovka magistrály bola budovaná na šírku dvoch vozidiel. Niekde pokrytá kvalitným asfaltom, ako pri židovskom cintoríne a nemocnici, v meste vykladaná „mačacími hlavami“ a za Ružomberkom v smere do Liptovského Mikuláša z betónu. Dilatačné špáry medzi 5–6 m úsekmi betónu spôsobovali vozidlám nepríjemnú rezonanciu a nepokojnú jazdu. Vedľa magistrály boli vysadené stromy. Niekde topole, medzi poľami jablone a slivky. V meste na južnej strane magistrály na voľných plochách začali budovať obytné domy.
Pevná, ale opotrebovaná vozovka slúžila až do konca 60. rokov. Potom ju rozšírili, vyrovnali zákruty, pokryli novým asfaltom. Za obeť úprave padla benzínka pri rybárpoľskej lavici, niekoľko domov aj Hotel Mýto. Úsek cesty medzi Ružomberkom a Ľubochňou bol úzky. Pred augustom 1968 sa na ceste pri Bystrom „usadila“ kolóna sovietskych vojsk s bojovou technikou a týždne vyčkávali. Niekoľko týždňov bol prechod okolo stojacej vojenskej kolóny jednosmerný, sťažený a musel byť usmerňovaný.
V roku 1968 sa „bratská pomoc“ sovietskych tankov a bojovej techniky presúvala v čase, kedy bola na určitých častiach cesty položená len prvá vrstva asfaltu. Výstavba tejto hlavnej cesty bola ukončená na začiatku 70. rokov a odvtedy, až na malé úpravy, sa nemenila. V súčasnosti preťažená hlavná cesta netrpezlivo čaká na postavenie tunela a diaľnice, ktoré ju odbremenia.
Nasledujúcu časť budeme venovať hlavnej ceste medzi Ružomberkom a Banskou Bystricou. Po dobudovaní a sprejazdnení magistrály nastala potreba spojenia tejto cesty s cestou do Banskej Bystrice. Vtedajšie médiá nazývali túto cestu „Krakovskou“. Zrejme preto, hoci bola síce nedôstojnou, ale predsa len spojnicou medzi Viedňou a Krakovom.
O vybudovaní odbočky z magistrály vtedy v novinách Tatranský Slovák (č. 29/1942) napísali: „Na jeseň v tomto roku začne sa v hone Roveň stavba preložky štátnej cesty Krakovskej od 0,00 km po 2,174 km. Cesta začne od severnej magistrály, odkiaľ odbočuje dvoma vetvami od Vlách do Banskej Bystrice a od Ružomberka do Banskej Bystrice. V km 0,2 sa zlúčia tieto dve vetvy a ďalej pokračujú spoločne do km 2,174, kde sa napoja na dnešnú Krakovskú cestu smerom do Banskej Bystrice. A bude to dôležitá medzinárodná cesta v novej Európe. Náklady na výstavbu uhrádza Ministerstvo dopravy a verejných prác Slovenska.“
Asi sa tak v tomto období nestalo. Vrcholila vojna. Nemecké vojská na východnom fronte boli porážané v jednom boji za druhým. Prostriedky slovenskej vlády boli prerozdeľované na dôležitejšie investície ako boli cesty. A muži v produktívnom veku boli sťahovaní z výroby, stavieb a nastupovali do armády. Nemal kto stavať.
Nepodarilo sa nám zistiť presný termín výstavby odbočky. Po vojne v rokoch 1947–48 v dvojročnom pláne nastal čas obnovy, čo vojna zničila. V Ružomberku vybudovali preložku cesty do Liptovskej Štiavnice. Viedla z Poľnej ulice okolo vojenskej nemocnice a pretínala cestu do Banskej Bystrice. Predpokladáme, že v tomto čase bola odbočka z magistrály pri papierňach vybudovaná. Pretože v súvislosti s odbočkou bola vybudovaná aj spomenutá preložka cesty do Liptovskej Štiavnice a úprava ďalších poľných ciest na komasovaných pozemkoch na Rovni.
Z mapových podkladov z obdobia konca 40. rokov a z leteckých snímok z roku 1950 je vidieť už vybudovanú odbočku s križovatkou pred Suprou, v strede s trojuholníkovým ostrovčekom tak ako dnes. Rovnako vidieť po dvoch km napojenie na dovtedajšiu cestu do Banskej Bystrice z vyústenia dnešnej Sládkovičovej ulice. Cesta do Banskej Bystrice potom naďalej pokračovala starou trasou popod Šturec.
Až v rokoch 1958–1962 bola vybudovaná nová cesta na novej trase (aj cez Biely Potok) s prechodom cez Donovaly. Rozšírená cesta, s novou vozovkou bola preklasifikovaná z cesty II. triedy na cestu I. triedy. Vybudovaním novej cesty bola premávka cez stred mesta do Banskej Bystrice postupne vylúčená a keď v roku 1971 starú cestu cez Solo úplne uzatvorili, už sa do Banskej Bystrice cestovalo len novou cestou – Bystrickou.
Ešte v roku 1950 Roveň bola priestorom obrábaných polí pospájaných poľnými cestami. Na východnej strane križovatky pri Supre stál dom, ktorý slúžil ako ubytovňa, učilište a nadstavený tam stojí aj dnes. Na Tatranskej ceste už bolo vystavaných sedem fabrických domov. Aj na Poľnej ulici, kde je teraz nákupné centrum, boli rodinné domčeky a prízemná fabrická ubytovňa.
Ďalej, až po križovatku do Liptovskej Štiavnice boli iba obrábané polia. Pri tejto križovatke stáli tri domy a potom až tehelňa. V jej areáli boli pre robotníkov postavené prízemné domčeky. To bolo všetko, čo bolo postavené na dnešnej Bystrickej ceste. Nová cesta do Banskej Bystrice sa napojila na starú cestu, dnes Sládkovičovu ulicu. Popri novej ceste na konci 60. a začiatkom 70. rokov začala plánovaná výstavba obytných domov a ďalším menších výrobní a podnikov.
Zrušili poľné cesty, aj preložku cesty do Liptovskej Štiavnice od vojenskej nemocnice a začala výstavba nových ulíc s panelákmi. V roku 1966 postavila fabrika odborné učilište SCP s telocvičňou, plavárňou a internátom. Zvyšujúci sa počet detí nového sídliska si vyžiadal výstavbu novej základnej školy a zriadenie materskej školy. Vzmáhali sa aj priemyselné podniky. Tehelňa zväčšila svoj areál a rozšírila svoju výrobu o tehlopanely. Výrobu začali aj novo vybudované, postavené Stavremeslo, Umelecké remeslá, ČSAD... SCP postavilo novú administratívnu budovu a zdravotné stredisko a vedľa nej vyrástol Hotel Ikar.
Dnes už mnohé spomenuté nehnuteľnosti so svojou výrobou zanikli, alebo zmenili účelovosť, aby ich nahradili iné, nové. Za uplynulých 70 rokov sa táto časť mesta výrazne zmenila. A naďalej sa mení. Iba to zo dňa na deň nevnímame.
Asi to tak má byť. Je však potrebné, aby sme si históriu mesta pripomínali, kým čas odveje všetko z minulosti do zabudnutia.
(článok sme uverejnili v Ružomberskom hlase č.23/2021)

Vyhľadávanie

Piatok 29. marec 2024
0:0:0
Online: