Odviate časom: Kaštieľ, ktorý už neexistuje

LIPTOVSKÁ ŠTIAVNICA (František Dian, foto Liptovské múzeum) - Čas je neúprosný, ale spravodlivý pre každého. Rovnaký pre živé tvory, ako aj pre ľudí a ich pozemské bohatstvo. V histórii Ružomberka a jeho blízkeho okolia je zachovaná pamäť na roky panovania Starhradu, Likavy, ako aj zemanov Rakovských zo štiavnického kaštieľa. Kde sa podeli páni týchto pevností, ich vládcovia? Čo zostalo z honosných sídel a zhromaždeného bohatstva? Čas všetko odvial a ostali len v kronikách husím brkom zapísané záznamy. Ruiny ich hradov, kaštieľov dnes pútajú pozornosť iba návštevníkov zaujímajúcich sa o históriu. Po niektorých panských sídlach neostali už ani ruiny. Taký osud stihol aj štiavnický kaštieľ „Jánošovskô“, ktorého panstvo v minulosti pripravilo pre Ružomberok a okolie nie jednu neprávosť a skrivodlivosť.
V Liptovskej Štiavnici boli dva kaštiele a viacero zemianskych kúrií. V súčasnosti pozornosť púta mladší z kaštieľov, pochádzajúci zo 17. storočia. Starší, nazývaný „Jánošovskô“, bol po druhej svetovej vojne už neobývateľný, a preto zbúraný a občania dediny si rozobrali vhodný materiál na výstavbu vlastných domov. Práve o tomto kaštieli bude tento príspevok. Po existencii kaštieľa zostali len záznamy, nákresy a fotografie. V čase svojej slávy to bola pýcha rodiny Rakovských. Pomenovanie „Jánošovskô“ sa zachovalo po majiteľovi Jánovi Rakovskom, ktorý kaštieľ v roku 1644 dal obnoviť a prestavať (Ján = v maďarčine Jánoš, preto Jánošovskô).
Rakovskí boli pôvodom turčianska zemianska rodina. Ich prví predstavitelia boli bratia kňaz Martin a Ladislav, zemania z Jasenova, ktorí po nešťastnej bitke s Tatármi pri Šajave (1241) verne sprevádzali utekajúceho kráľa Belu IV., za čo dostali od neho v roku 1245 Rakovo v Turci, preto aj predikát ich mena Rakovský.
V Liptove nadobudli majetok – obe Štiavnice niekedy v 15. storočí. Z tohto obdobia pochádza aj zaniknutý kaštieľ „Jánošovskô“. Rok jeho zrodu nie je známy. Zápisy uvádzajú, že bol postavený niekedy začiatkom 15. storočia. Bolo to nepokojné obdobie vojenských ťažení a bojov. Preto bol postavený kaštieľ typom opevnenej vodnej pevnosti s mohutnou štvorhrannou vežou so strieľňami, vonkajším opevnením, vodnou priekopou, padacím mostom..., ako sa na pevnosť patrilo. Predstavu o kaštieli, jeho vnútornom členení popisujeme podľa predlohy Ivana Houdeka, ktorý kaštieľ navštívil v čase, kedy mu už zvonil umieračik (Slovenské pohľady č.9/1924).
Kaštieľ stál neďaleko súčasného kaštieľa na miernom svahu, mimo parku nad cestou pri rybníku. V čase jeho zániku v najbližšom okolí boli len hospodárske budovy. Stavba kaštieľa bola dvojpodlažná. Pozornosť z diaľky pútala trojpodlažná mohutná veža na západnej strane stavby. V čase výstavby kaštieľa sa hrady v Európe a opevnené kaštiele stavali s čo najvyššou vežou, ktorá bola symbolom moci. Nebolo tomu ináč ani v Liptovskej Štiavnici.
Nad oknom prízemia mohutnej veže od západu bol po prestavbe osadený reliéf rakúskeho dvojhlavého orla a na severnej strane veže pod samou strechou bola zaborená delová guľa z čias jeho dobýjania. Pri svojom zrode bolo okolo kaštieľa vonkajšie opevnenie s baštami, strieľňami a vodnou priekopou, napájanou Štiavnickým potokom. V období 15. storočia to bola opravdivá pevnôstka. Veď sa tu odohral nejeden boj o kaštieľ. Po prestavbe rohy veže i budovy boli ozdobené pekným grafitom. Ihlanová strecha veže bola pokrytá šindľom.
Kaštieľ bol pôvodne postavený v gotickom slohu, čomu nasvedčovali klenuté klenby podbránia veže a niektorých miestností. Po prestavbe (1644) bol prestavaný v renesančnom slohu. Okná celého prízemia boli opatrené mocnými mrežami, ostenie obrúbené kresaným kameňom. Pôvodná strecha budovy bola pokrytá šindľom a pri neskorších stavebných úpravách šindeľ nahradili škridlou.
Hlavný vchod do kaštieľa viedol od západu oblúkovitou bránkou, krátkym schodiskom s radom strieľní do predsiene, kde tiež bolo veľa strieľní. Dubová brána bola silne okutá železom. Po oboch stranách brány boli v stene otvory pre závorný trám. Vedľa bránky bol otvor so železnou kladkou na reťaz padacieho mosta. Z predsiene sa vchádzalo do spodnej miestnosti veže a tiež do veľkej tmavej siene s gotickou rebrovou klenbou a otvoreným ohniskom.
Zo siene viedli dvere do ostatných piatich miestností prízemia, medzi nimi aj do kuchyne s veľkým komínom. Drevené schodisko viedlo do druhého podlažia, ako aj do veže. V druhom podlaží bola rozsiahla dvorana, kuchyňa a ďalšie miestnosti. Do jednotlivých podlaží veže sa vždy vchádzalo zo spoločnej predsiene tak, ako aj do miestností kaštieľa. Do tretieho podlažia veže viedlo drevené schodisko z povaly.
Hrubé múry kaštieľa, mocná brána, spúšťací most, vodná priekopa, mreže na oknách, množstvo strieľni dokazujú, že kaštieľ bol dokonale pripravený na obranu. A bolo to potrebné. V roku 1526 sa ho zmocnil a spustošil so Štiavnicou Mikuláš Pongrác. V roku 1548 Juraj Rakovský úspešne vzdoroval vojenským útokom Ľudvika Pekryho, pána Likavy, ktorý ho chcel prinútiť vzdať sa v jeho prospech kúrie v Nemeckej Ľupči. Okolo roku 1587 bol kaštieľ opustený.
Až v roku 1644 ho nechal Ján Rakovský v renesančnom slohu zväčšiť a prebudovať. Menovaný sa stal zakladateľom liptovskej vetvy Rakovských, kým jeho brat Peter ostal na turčianskych majetkoch. Za zmienku stojí i skutočnosť, že v roku 1709 v kaštieli strávil noc aj František Rákóczy II. A v prízemnej sieni zasadala vojenská rada po porážke pri Trenčíne a po smutnom konci rákociovského povstania.
Pod kaštieľom boli pivnice, do ktorých sa vchádzalo zvonku. Kedysi bolo v pivniciach aj väzenie. Spomíname to preto, lebo v roku 1554 tu boli neprávom deväť mesiacov uväznení ružomberskí radní páni. Stalo sa to tak, že v tom roku kráľ Ferdinand I. za preukázané služby daroval vicepalatínovi, turčianskemu podžupanovi, bystrickému kapitánovi, Jurajovi Rakovskému obec Biely Potok, Ludrovú a 12 usadlostí v Nemeckej Ľupči.
To, že obec patrila Ružomberku, Rakovský kráľovi zamlčal. Mestská ružomberská rada sa vzoprela svojvoľnému privlastňovaniu časti územia v prospech zemepána. Keď to nešlo dobrovoľne, Rakovský použil silu. V najbližšiu nedeľu, keď boli ružomberskí radní páni na omši vo Všechsvetskom kostole, s pomocou pandúrov zajal ružomberských mešťanov a uväznil v kaštieli Janošovskô. Zatvoril ich, na nohy nechal nasadiť okovy a nútil ich kopať a prehlbovať rybník pri kaštieli. To trvalo deväť mesiacov.
Vplyv a moc Rakovského, ako sa zdalo, bola neobmedzená. Až na intervenciu a oboznámenie kráľa so skutočnou pravdou kráľ uznal svoje chybné rozhodnutie a nariadil, aby boli mešťania prepustení na slobodu. Vyšetrovanie sa skončilo v júli 1555 a Ludrová s Bielym Potokom boli prinavrátené Ružomberku. Panovník aj tak odškodnil verného Juraja Rakovského a daroval mu Lúčky a Bešeňovú, ktoré patrili likavskému panstvu.
Stáročiami využívaný kaštieľ ako vojenská pevnôstka časom strácal svoje obranné opodstatnenie. Preto sa majitelia rozhodli v roku 1812 odstrániť vonkajšie opevnenie s baštami. Z takto získaného materiálu nechali pri kaštieli postaviť hospodárske budovy. Odvtedy kaštieľ slúžil ako ubytovací komplex panstva a pre hospodárske spravovanie majetkov......
....... (celý článok si môžete prečítať v RH1/2022) ........