Dom plný nádeje

RUŽOMBEROK (Stanislav Surový, foto Štefan Ižo/Jaroslav Moravčík) - Dejiny a udalosti kráčajú okolo nás. Občas nás oblejú prívalovým dažďom precitnutia reality.
Len, čo sa ako tak sušíme po vlne pandémie, prišiel ďalší príval. Búrka so všetkým hrmením. A neustáva. V zornom poli zameriavača smrti, zostávame vo zvýšenej miere stále. Je tu vojna.
Svedomie autora
Dvojtýždenníku Ružomberský hlas svojimi článkami prispievam už pekných pár rokov. S väčším, lebo menším úspechom, či, ak vôbec nejakým. V každom prípade sú vždy spojené s mojou identitou, ako aj možnosťou kontaktu na mňa. Čo napíšem, za tým si stojím. Osobne a transparentne. Oslovujem čitateľskú verejnosť, v rámci pôsobenia týchto novín. Pre tento článok budem o stupeň osobnejší a vlastnejší. Nebude sa niesť v autorskom tieni výpovede, z odstupu, napíšem ho v prvej osobe. Ja, Stanislav Surový, za seba a sám.
Viac, ako kedykoľvek predtým.
Mnohí sme svedkami, ako aj účastníkmi, mnohých otravných, zaručene pravých, informácií, šíriacich sa vo fanatickom chaose radikálneho odporu, s pochybným podpisom, bez spätných kontaktov. Internetové siete sú na to vynikajúcou príležitosťou.
Venčiaci psičkári, drobnochovatelia gigantu deštrukcie a nenávisti, si ventilujú svoje dôveryhodné pravdy a vetrajú dusivé vnútro svojich vrtkavých dušičiek.
Keby teraz nešlo o ľudské životy, nestáli by títo za zmienku a ani za pohľad ich smerom.
Taktika farizejov
Aktuálna vojna siaha ľudu Ukrajiny na ich majetok, slobodu, prítomnosť aj budúcnosť. Berie život. Vraždí. Nie, tento barbarizmus ma nenecháva chladným, nevšímavým.
Na spôsob biblického – ak budeme mlčať, kamene budú kričať.
Viera, tá kresťanská, má, najmä v našich končinách a slovenských reáliách, svoje limity. Vyjadruje sa intervalom, keď jeho jeden okraj hraničí s minulosťou, ťahanou z bývalého režimu, ako neviditeľné červené vlákno. Druhú hranicu tvorí názorový príklon k rôznym formám odporu a odmietania. Čím sú hranice intervalu pri sebe bližšie, tým viera skrýva v sebe väčšie “ale”. Prídavné atribúty, ako prevesené pátričky v aute, či krížik na odeve, pramálo umocňujú pravosť presvedčenia. Nakoniec, evanjeliové texty sa príkladmi o farizejoch len tak hemžia. Za všetkým je vlastné svedomie. Jeho pružnosť a tvárnosť je mnohokrát obdivuhodná. Nemusí ísť len o vieru, stačí povedať ľudskosť. Mantinely hodnôt.
“Áno, vyvesili sme zástavu, aby sme vyjadrili Ukrajine našu podporu,” povedal mi pán farár, David Bázlik, keď som sa mu pochvalne vyjadril za takýto krok, na balkóne ružomberského evanjelického kostola. V minulom režime sa tomu hovorilo správna angažovanosť. Vzápätí však hneď dodal, že mal potom hneď menej ľudí v kostole.
Doba a príležitosti každého dňa sú našou súvislou skúškou. Ani sa nenazdáme, ako sa nám nastaví zrkadlo duše. V takýchto časoch platí viac, ako inokedy, ono známe biblické: “Ty máš vieru, ja mám skut¬ky. Ukáž mi svoju vieru bez skut-kov a ja ti ukážem vieru zo svojich skutkov”
Ukrajina u nás
Našou spoločnosťou, aj tou ružomberskou, rezonuje otázka pomoci ukrajinským utečencom. A to viacerými smermi. V sobotný podvečer, dátumovo posunutej juliánskej Veľkej noci, sa pred budovou v Likavke, kde mala byť pravoslávna bohoslužba, zhromaždilo prekvapivé množstvo áut a samozrejme aj peších účastníkov. Obrad sa nakoniec musel konať v otvorenom priestranstve. Okrem toho sú tu Ukrajinci aj iného vierovyznania, prípadne bez neho. Vojnovým utečencom, ktorí nemajú príjem, poskytuje potravinovú pomoc Mesto Ružomberok, prostredníctvom výdajne na Námestí A. Hlinku.
Svoj názor
S vojnou na Ukrajine sme spojení prinajmenšom cez osudy ľudí, ktorí sú medzi nami.
„Ja mám na to svoj názor,“ povie si niekto. Neviem, aká je potom praktická podoba takého názoru. Keď zomierajú ľudia, najmä deti a civilisti, keď sú znásilňované ženy a mučení ľudia, keď je ničené všetko vybudované, zaberané cudzia územie, tak ja na toto názor nemám. Nepripúšťam si žiadnu alternatívu, tam, kde kričí život vlastnou podobou. Hovorí sám za seba. Mám len názor odporu, zásadného odmietnutia.
Fotoklub RK 1924
V zoskupení ružomberských amatérskych záujemcov o fotografiu, dnes je to občianske združenie Fotoklub RK 1924, pôsobím už takmer päťdesiat rokov. Nielen to. Vďaka kolektívu a ľuďom, ktorí ho tvoria, môžem niektoré svoje predstavy a nápady aj realizovať. Rozumieme si a vieme spolu držať v rukách rovnaký koniec povrazu.
Práve pre porozumenie a názorovú zhodu sa nám podarilo realizovať viacero spoločných projektov. Neboli lacné, neboli ani samoúčelné. Niesli mieru námahy, kolektívneho zapojenia, ako aj spoločný rozvoj nápadu. Vždy sme nimi sledovali spoločenský prospech a kultúrny efekt.
Ale najmä, interpretáciu názoru a postoja.
Umeleckým a tvorivým zameraním sa snažíme vyznávať život vo všetkých jeho podobách.
Pri desiatom výročí teroristického útoku v New Yorku, som navrhol založiť cyklus duchovno - kultúrnych podujatí Stretnutie pre život. Myšlienkou umenia, jeho stvárnenia, predstaviť a priblížiť krásu života a hodnotu úsilia človeka.
Stretnutie pre život
Podujatie, so sprievodným cieľom predstavovať umelcov z Ružomberka a okolia, spolu s chrámovými priestormi Liptova, kde bolo uvádzané, malo päť ročníkov a početnú návštevnosť. Opätovne som navrhol, pri napadnutí Ukrajiny, usporiadať toto podujatie, ako naše kolektívne odmietnutie vojnového násilia.
S podtitulom VOJNU NIE UKRAJINE, usporiadal Fotoklub RK 1924, v nedeľu 8. mája, keď si svet pripomínal ukončenie 2. svetovej vojny, šieste vydanie koncertného podujatia Stretnutie pre život.
Myšlienkou umenia, jeho stvárnenia, predstaviť a priblížiť krásu života a hodnotu úsilia človeka.
„Sme bezmocní, aby sme agresiu vedeli zastaviť. Sme však dosť silní na to, aby sme vedeli vyjadriť svoj názor, svoju podporu spravodlivosti a láske. A životu.„
Napísal som do scenára jeho ďalšieho ročníka. Po odmlke niekoľkých rokov sme sa ho rozhodli uviesť znova. Zrejme tento náš svet vyzeral príliš mierumilovne, aby sme pripomínali hrozby násilia.
Ako vidno, nie.
Katedra hudby
VOJNU NIE UKRAJINE sme dali podtitul tomuto ročníku podujatia, venovanému mierovému úsiliu. Ak sa zapoja správni ľudia, pre spoločný záujem a dobrú vec, výsledok úspechu je už dopredu takmer zaručený. Známe „mušketierovské,“ jeden za všetkých, už viacero rokov pozorujem na vedecko-umeleckom pracovisku Katolíckej univerzity. Na Katedre hudby. Viacero podujatí, koncertov, nielen v spolupráci s ružomberským Fotoklubom, bolo urobených s maximálnym zaujatím a bravúrnou umeleckou profesionalitou.
Hodnotu a význam Katolíckej univerzity pre mesto Ružomberok je zbytočné zdôrazňovať. Ale predsa.
Nielen vzdelanie, ktoré so samozrejmosťou poskytuje, nielen jej kultúrne produkty, ktoré sú ku spoločenskému prospechu života v meste, ako výstavy, koncerty, hudobné a výtvarné súťaže. Ale najmä hodnotní ľudia, ktorí tvoria intelektuálnu esenciu našej, najmä ružomberskej, spoločnosti.
Najlepšie poznám už spomínanú Katedru hudby, ale nemenší, predovšetkým osobnostný, prínos, by sme našli aj na iných univerzitných pracoviskách.
Bez ujmy na kvalite prevzala vedenie tejto katedry Zuzana Zahradníková po Rastislavovi Adamkovi, ktorý je teraz prodekanom Pedagogickej fakulty.
V koncerte VOJNU NIE UKRAJINE, v synagóge, v nedeľný podvečer 8. mája, spoločne uviedli skladbu z filmu Schindlerov zoznam.
Okrem nich, sa podujatie stalo prehliadkou aj ďalších osobností ružomberskej hudobnej scény.
Ale nielen. Predovšetkým bolo vyjadrením postoja. Solidarity ukrajinskému ľudu. Možno, aj v duchu známeho z biblie – „ Čo ste urobili najmenšiemu, mne ste urobili...“
Ruku k dielu priložili klavíristky Stefka Palovičová-Kovačeva, ako aj Janka Bednáriková s ukrajinským študentom-flautistom Dmitrom Nepomniashchyim.
Som rád, že pri tomto podujatí, som sa s takýmito ľuďmi, ktorí majú rovnaký postoj, ako ja, mohol stretnúť a spolupracovať. Spoločné cítenie napĺňa človeka zvláštnou silou.
Decórum a capella group
Po koncerte, otázka, aspoň desaťkrát vyslovená: „Kde si ich zohnal?“
Skupina Decórum a capella group bola silným speváckym a príjemným prekvapením pre ružomberské publikum. Nie div, že sa mi sypali otázky na ich pôvod. Príležitosť na takéto koncertné vystúpenie ešte v našom meste nemali. Predsa, sú, aspoň z časti, naši. Levické evidenčné čísla na ich autách o nich niečo prezrádzajú. Ružomberku, teraz takmer naplno, jediný z nich, patrí Lucián Zastko. Je vedeckým pracovníkom SAV, v ústave experimentálnej onkológie, vo vojenskej nemocnici a zároveň aj vedúcim Katedry laboratórnych vyšetrovacích metód Fakulty zdravotníctva Katolíckej univerzity.
Spevácky sa zaskvela, z tejto skupiny, Barbora Brodzianska, v skladbe Ešte váham, azda aj lepšie od pôvodného originálu Kristíny. Štvoricu vokalistov doplnili Ivana Solmošiová a Rastislav Brezina. Práve jeho potešila skutočnosť, že môže vystupovať na rovnakom pódiu so svojím pedagógom spred rokov, so sopranistkou Miriam Žiarnou.
Jedným z vrcholov koncertu bola v ich mimoriadnom aranžmáne uvedená pieseň Blíž, k Tebe, Bože môj, ako pripomienka pominuteľnosti a smerovaniu ďalej. Známa skladba, najmä z protestantského prostredia, je aj spomienkou na hrdosť lode Titanic, ktorá sa pýšila svojou nepotopiteľnosťou. Tohtoročné 110. výročie tejto tragédie, sa symbolicky spojilo s nedávnym potopením krížnika Moskva.
Duo Dream melody
Lesk ligotu hviezd sa prepisuje speváčkam nielen do ich očí, ale predovšetkým do hlasu. Domika Puterová tomuto tvrdeniu neostáva pri svojich vystúpeniach nikdy nič dlžná. Tak potom sa mohla najmä skladba Hej sokoli zaskvieť v oduševnenom lesku odhodlania a výzvy za lepší zajtrajšok. Aj tu, ako aj počas moderátorských vstupov Moniky Gazdaricovej, klavírom sprevádzal Metod Rakár.
„Ešte raz zopakuj!“ Ozval sa z prvej rady očividne zaujatý gradujúcim programom primátor Igor Čombor k moderátorke, keď sa mikrofón nezapol. Spolu so svojím zástupcom Jánom Bednárikom po koncerte vyjadril podujatiu uznanie, ako aj poďakovanie. Aj keď v civile, ale predsa generál, prevzal záštitu velenia aj nad militantnou scénou v synagóge. Dominoval klavír, prikrytý maskovacou sieťou, nechýbali protitankové zátarasy.
Spev a ženy
Miriam Žiarna je už legendou ružomberského sveta spevu. A nielen toho. Aj keď je pôvodom z Kremnice, ťažisko svojej pedagogickej a umeleckej práce viaže práve k nášmu mestu. Erudovanosť a profesionalita spojená so zodpovednosťou. Aj tak ju hodnotia kolegovia, ktorým bolo vždy potešením s ňou spolupracovať. Sama priznávala, že prípravou na verejné uvedenie ukrajinskej hymny, musela prekonávať príval emócií.
V jej uvedení potom zaznela ako úžasná a skvelá koncertná skladba. Predtým ešte Ave Maria od Kubičku a známa Dusíkova Pieseň o rodnej zemi, ako túžba po vlasti, ktorú museli Ukrajinské ženy a deti opustiť, aby si zachránili život.
S novou nádejou
Práve vojna nás učí, že život je len jeden a smrť je krutá. Synagóga sa v nedeľný podvečer naplnila spoločnou nádejou na mier a pokoj vo svete. Mnohí Ukrajinci si hľadajú nový domov, vkladajú nádej do svojej budúcnosti. Slovensko, ale aj Ružomberok, sa nateraz stáva ich domovom, tak ako sa aj spája s nádejou návratu do rodnej zeme. Život má svoju silu a nádej tam určite tiež patrí.
(článok sme uverejnili v Ružomberskom hlase č.9-10/2022)