Odviate časom: Víkend v Ružomberku včera a dnes

RUŽOMBEROK (František Dian, foto Archív Liptovského múzea) - Porovnávať život našich rodičov a prarodičov v období samostatnej Slovenskej republiky v 40. rokoch minulého storočia so súčasným obdobím je trocha odvážne. Za osemdesiat rokov sa uskutočnilo veľa zmien, ktoré sú zaujímavé, ale aj poučné. V uplynulých desaťročiach sa viackrát zmenila politická situácia, štátne usporiadanie, ekonomika, hospodárstvo a ďalšie odvetvia života.
Porovnávať všetky problémy Ružomberčanov vtedy a dnes nechceme, ani nebudeme. V príspevku chceme poukázať na vtedajší a dnešný život obyvateľov cez priezor voľných, víkendových dní. Dnes hovoríme o víkende ako o sobote a nedeli. Vtedy, až do 60. rokov bola sobota stálym pracovným dňom a jedine nedeľa bola dňom oddychu. V príspevku budeme citovať časti opisu mestského života okom vnímavého pozorovateľa Jozefa Čurného, uverejneného v novinách Tatranský Slovák (z 3.10.1942).
Život Ružomberčanov sa v minulosti sústreďoval do priestoru Rínku a priľahlých ulíc: Podhory, Mostovej, Nemeckej, Madočanskej (dnešnej Bernolákovej). Ostatné ulice boli perifériou mesta. V 30. a 40. rokoch vyrastala nová štvrť mesta – Polík. Počet obyvateľov mesta v roku 1940 sa pohyboval okolo 16 000. V súčasnosti je počet takmer dvojnásobný, hoci na prelome storočí sme 30-tisíc prekračovali. Vyrástli nové sídliská: Rybárpole, Roveň, Satelity, Baničné, Klačno... Ako pulzoval vtedajší víkendový život v našom meste a aký je v súčasnosti?
Dnešný víkend pozná každý z nás. Skoré ráno je mesto pusté. Iba početná komunita psičkárov sprevádza svojich miláčikov a hľadá im vhodnú zelenú plochu. To je jav v minulosti nepoznaný. Potom v sobotu doobeda obyvatelia, pokiaľ nestihli cez týždeň, nakupujú v obchodoch, na tržnici, alebo v nákupných centrách.
Odpoludnia mesto osirie. Ak neprší, alebo nie je mrazivo, rodiny s deťmi a starší ľudia vyrážajú na prechádzky do prírody, do Hrabova a Čutkova. Iní do nákupných centier. Mladí za športom, alebo do Koniarne na basketbalový zápas našich žien. Fanúšikovia futbalu sa náhlia na štadión povzbudiť domáce ligové mužstvo.
Početná skupina spoluobčanov či už zo zdravotných dôvodov, alebo únavy z celotýždňovej práce, oddychuje. Sledujú televízne programy, šport, kultúrne vystúpenia a politické udalosti. Stred mesta sa vyprázdňuje. Výnimkou sú letné kultúrne odpoludnia v Parku Š. N. Hýroša. Len rodičia s malými deťmi navštevujú otvorené cukrárne. Ináč, ulice prázdne, pohoda.
V podvečer sa ulice mierne zaplnia dorastajúcou mládežou a mladými ľuďmi vyhľadávajúcimi vhodné miesto na „zapadnutie“ do barov, pivárni, na diskotéky. Deti, stredná a staršia generácia ostávajú doma, dávajú prednosť „papučovej kultúre“. Okrem možnosti návštevy kina, zábavy v plesovej sezóne a príležitostným kultúrnym vystúpeniam je ponuka pre obyvateľov na spoločenské vyžitie priskromná.
A možno to aj postačuje a záujem o iný druh spoločenskej zábavy je nežiadaný. Človek sa čoraz častejšie uzatvára do svojho súkromia. V neskorý večer sa ulice mesta vyprázdnia. V noci iba partie mladých ľudí, vracajúcich sa zo zábav, svojou hlučnosťou „oživujú“ spiace mesto.
Nedeľné ráno a dopoludnie je tiché, ulice prázdne. Iba hlúčky veriacich sa ponáhľajú na nedeľnú omšu do kostolov. Aj to poväčšine neprichádzajú pešo, ale dovezú sa autami. Mladí dospávajú prehýrenú noc, deti sedia pri televíznych rozprávkach a starší chystajú nedeľný obed, ak sa s rodinou nevybrali na plánovaný výlet.
Ako vajce vajcu, tak sa podobá nedeľné popoludnie tomu sobotnému. Iba večer je v uliciach mesta pokojnejšie a pustejšie. Veľa mladých cestuje do škôl v iných mestách, alebo za prácou. Veď ďalším dňom je pondelok a začína pracovný a školský týždeň. Tak sa monotónny rytmus života opakuje týždeň čo týždeň. Asi to v tejto dobe tak má byť. Oj, akým oživením a balzamom na dušu a telo pre obyvateľov bol po troch rokoch obnovený jarmok. Ostáva len povzdych, aby bola ponuka podobných spoločenských podujatí v meste a na okolí častejšia.
A teraz sa s predstavivosťou vráťme do nedeľného Ružomberka pred 80 až 100 rokmi. Nedeľného preto, lebo ako sme vyššie napísali, až do polovice 60. rokov bola sobota normálnym pracovným a v školách vyučovacím dňom. Ďakujme vnímavému pozorovateľovi, že nám v príspevku, z ktorého citujeme, zanechal opis nedeľného Ružomberka v tej dobe.
„Ružomberok je pestrý vo všedný deň, ale stokrát pestrejší v nedeľu. Už v ranných hodinách, keď slniečko oprie sa o Čebrať, začína v meste kuchársky ruch. Kde-tu náhli sa slúžka, aby doplnila jedálny lístok. Na tichej ulici zahrkoce poštový voz, za ním hrnú sa mladí kolportéri, ovešaní novinami. A zasa je ticho, nad vežou zakrúži vták, komíny fabrík spokojne si fajčia nedeľnú cigaretu. Kde-tu oneskorený spáč otvára roletu v obloku, kde objaví sa strapatá hlava zvedavého decka.
Len čo však sa ozvú zvony, už ulice ožívajú. Z okolitých dedín blížia sa hlúčky ľudí, živo sa rozvraviac o udalostiach predošlého týždňa. Vážnym gazdom načim sa obzrieť po zrne, sedliačka zasa vedie za ruku deti, ktoré večne majú čo sa vypytovať. Opodiaľ vidíme hlúčky dievčat a mládencov, ako sa cestou bavia medzi sebou. Ako by aj nie! Nedeľa – deň mladých i starých, všetko to smeruje ku kostolu, aby dnes pokľaklo pred Majstrom. Hodne neskoršie objavia sa na ulici mešťania, sviatočne oblečení. Inteligencia hovorí menej, smerujúc ku korzu. Poslední objavia sa hodnostári mesta, zraz: katolícka fara. Nemožno nespomenúť našich vojačikov, ktorých kroky zunia do taktu, aby i oni nedeľu zasvätili službou Bohu.
Na veži odbilo 10 hodín. Ľud sa hrnie z kostola von pred Kultúrny dom k novinovému stánku. „Politiku! Dajte že mi Gardistu! Prosím si Slováka! Nemáte Pravdu?...“ A tak to ide donekonečna. V žiare papršlekov perlí sa pestrosť života, šum, vrava, hvizd lokomotívy, tok Váhu, pozdravy, otázky, odpovede, úsmevy – to je sviatočný Ružomberok! Kukneme sa troška na korzo? Poďme! Prúd dvojíc (i zamilovaných), trojíc v ustavičnej debate prechádza sa a usmieva sa. Pred Krónerom sa už utvoril kruh mladých futbalistov – fanúšikov. Vyhrá dnes Ružomberok? Prehrá? Vypytovaniu niet konca-kraja. Trocha ďalej zasa študenti kombinujú basketbalovú päťku. Musia to vyhrať! Pozrime sa ďalej! Krôčik a iná už atmosféra. Mladé slečinky, živo koketujúc, zavše ľavým okom zaškúlia na pekného dlháňa, čo práve nevšímavo prechádza... Bodaj ho pečená hus kopla, keď sa neobzrel.“
Poznámka autora: Korzo bola Madočanská ulica od križovatky pri Kultúrnom dome až po kino Apollo (dnes na prízemí potraviny Milk Agro). Na chodníkoch tejto ulice sa mladí ľudia celé nedeľné popoludnie prechádzali až do zábavných programov vo veľkej dvorane. Tento rituál trval niekoľko desaťročí až do začiatku 70. rokov. Tu sa mladí ľudia stretávali, zoznamovali, zaľúbili, prežívali svoju mladosť... A profesori stredných škôl sledovali, či niekto fajčí, či sa držia za ruky, bozkávajú sa, alebo robia výtržnosti...)
„A už je poludnie! Do diaľky nesie sa hlas zvona, ulice stíchnu, nastáva čas pokoja, mešťania obedujú. I popoludnie príde. Teraz sú na uliciach mešťania prví, ktorí sa navzájom navštevujú. Na lavičkách zasa ľud číta noviny, športové obecenstvo náhli sa ku ihrisku, mesto je poloprázdne. Večer. Korzo je takmer nabité! Nestačí už ani široká ulica a u koho je konštrukcia nervov slabšia, prešinie sa na inú koľaj. Je nedeľný večer, posledný dúšok voľného času, večer vravy a hluku ako predpoludním. Slnko pravda už nesvieti, len pouličné lampy svietia čím neskoršie, tým svetlejšie. Je desať hodín večer. Ticho..., tichšie... tichunko. Nastáva noc. Anjeli na nebi zapálili lampáše a nedeľný Ružomberok sa zahalil v závoj spánku.“
Taký bol ružomberský víkend v minulosti. Súčasnosť poznáme. A ako to bude o desať, dvadsať rokov? Nevieme...