Stopy našej doby

RUŽOMBEROK (Stanislav Surový, foto Jaroslav Moravčík) - Kultúru, šport, hospodársky život, ale i cirkev zasiahol „pandemický” život. Nič príjemné, ale musíme nájsť spôsob, ako sa v ňom pohybovať a správať. V takejto situácii ešte nikto z dnešných žijúcich ľudí nebol. Je to mimoriadne a svojím spôsobom aj jedinečné. Tvár a podoba mesta a najmä ľudí v ňom, sa zmenila. Určite pre históriu ľudstva bude toto obdobie predstavovať výraznú etapu. Kým veľké športy, ako futbal alebo hokej, sa zúfalo bránia limitom pre počet divákov, ktoré ich ekonomicky likvidujú, kostoly sa tešia akejkoľvek, byť i malej, návšteve.
Kostol v pandémii
V prvotnom období so začiatkom krízy boli bohoslužby s úplným vylúčením verejnosti.
V niektorých farnostiach zaslali veriaci svojmu kňazovi fotografie svojich tvárí, ktoré si umiestnil na lavice, aby nemal pocit opustenosti pri konaní izolovanej bohoslužby.
Teraz je situácia voľnejšia, obmedzený počet veriacich je v kostole prípustný.
Aj ružomberské chrámy postupne striasajú ťarchu izolácie.
Evanjelický kostol predtým delil nedeľné Služby Božie pre seniorov a ostatných, od minulej nedele ich spája na 10. hodinu. Keďže v tejto cirkvi sa prijíma pod obidvoma spôsobmi, teda chlieb a víno, museli sa aj tu urobiť určité technické opatrenia.
K dispozícii, pre Večeru Pánovu, sú akoby samoobslužné stoly určené najmä pre víno v jednorazových pohárikoch.
Katolícky kostol sv. Ondreja už od prvých krízových dní začal s internetovým prenosom všetkého diania pred hlavným oltárom. Podávanie rúk pri znaku pokoja sa zamenilo za náznak pozdravného úklonu a prijímanie sa podáva na ruku veriaceho.
Ohľady a slušnosť
„Počas tejto svätej omše bude môj priateľ - fotograf robiť reportážne zábery, aby to niekoho nemýlio, správať sa bude tak, aby nerušil bohoslužbu,” povedal dekan Dušan Škrabek minulú nedeľu pred jej započatím.
Áno, nerušiť, a to - či už bohoslužbu alebo akúkoľvek spoločenskú, či kultúrnu udalosť - je často kameňom úrazu mnohých fotografov alebo kameramanov. Takýto človek, ktorý vystupuje vlastne na verejnosti, by mal predovšetkým poznať liturgiu omše, svadby, krstu, či program udalosti, aj podľa príslušnej konfesie, aby nielen zachytil dôležité a podstatné časti, ale najmä, aby netrčal ako centrum záujmu, ako hlavný celebrant, pred očami veriacich alebo divákov.
Pohyb fotografa vo verejných a spoločensky dôležitých priestoroch by si zaslúžil samostatný článok, ak nie kapitolu. Veď, a to v televíznych správach môžeme aj často vidieť, hordy reportérov nastupujúcich napr. do Národnej rady SR alebo úradu vlády, vo vyšúchaných džínsovinách, či, teraz v teple, aj v kraťasoch...! Arogancia vlastnej dôležitosti a neokrôchanosti. Pandémia ducha.
Ale, nielen profesionáli. Možnosť obrazového záznamu je dnes v každom mobile.
Milióny ľudí ho vyťahujú častejšie za účelom snímania ako telefonovania, bez ohľadu na dôstojnosť a charakter chvíle.
Moravčík systematicky
Z viacerých snáh o obrazové zachytenie tohto obdobia vyniká v našom meste azda najviac tvorba fotografa Jaroslava Moravčíka. Slovo „tvorba” zámerne použité pri jeho mene, je viac ako na mieste. Fotografii sa venuje programovo a systematicky. Cestuje po svete, zbiera reportážne zábery živelných katastrof, športových a spoločenských udalostí, portrétuje.
Ocenenia v súťažiach, ale aj aktívna práca vo Fotoklube. Súčasné pandemické obdobie spracoval vo viacerých fotografických tématických celkoch. Ostatný je práve z omše vo farskom kostole. Podobu a tvár týchto chvíľ, ktoré možno už rutinne prežívame, si azda viac uvedomíme až s odstupom času. Ako historickú a dejinnú udalosť. Práve cez obrazový záznam, fotografiu.
Elena Klimešová - legenda
K tradícii, dobrým zvykom, ale predovšetkým k profesionálnej rutine, v Ružomberku patrila fotodokumentácia udalostí, podujatí, ale i premien a budovania.
S touto, takrečeno spoločenskou úlohou, sa spájalo Liptovské múzeum. Známa postava čipernej Eleny Klimešovej nemohla chýbať pri všetkom, čo sa v meste pohlo. Desiatky rokov, ako jeho pracovníčka, zaznamenávala a archivovala všetko aktuálne a zaujímavé na čiernobielych záberoch.
Doba je ďalej a obrazový záznam sa dnes vyhotovuje podstatne jednoduchšie, ako za tých čias. Otázkou ale ostáva, či tak intenzívne, zanietene a profesionálne kvalitne.
U Jaroslava Moravčíka to platí možno aj dvojnásobne. Či podobne postupujú aj príslušné inštitúcie, môžeme len dúfať. Digitálna éra prináša jednoduchšie riešenie vecí, ale rovnako aj ich rýchlu stratu. Stačí zahrmenie, zablýskane, či neopatrný klik myšou a rokmi budované a uchovávané je v okamihu nenávratne preč.
Premyslená archivácia a uloženie aj obrazových dát môže byť ďalším generáciám len na osoh. Ale, nedajbože, aby sa nemuseli, o niekoľko storočí, uchýliť len ku papierovej forme v podobe hoci len kroniky...

O čom to je...?
A, o čom to je? Určite aj o tom, že čas a udalosti kráčajú svojím tempom okolo nás. Občas sa pristavia, spomalia, inokedy zdvihnú prst. Vodopád prítomnosti sa v sekunde mení na rieku minulosti. Veľa pretečie do zabudnutia, ale aj veľa, ak chceme, sa zachytí na naše roztiahnuté prsty. Závisí od našej pozornosti, ako citlivo ju nastavíme.
Aj doba pandémie, dúfajme, pomaly odchádza. Určite nám za ňou nebude ľúto. Spomienku si však na ňu vieme vytvoriť, uchovať. Stačí si urobiť záber pri domácom varení alebo hraní kariet. Stopy. Vzťahy s blízkymi a okolím tankujú palivo radosti do ďalších dní nášho prežívania doby.
(článok sme zverejnili v Ružomberskom hlase č.12/2020)